Kapitola1
PRVÁ KAPITOLA
VÝKLAD A PRAKTICKÉ POUČENIA
Dejiny Samuela sa tu začínajú podobne ako dejiny Samsona – ešte pred jeho narodením, tak ako neskôr aj dejiny Jána Krstiteľa a nášho požehnaného Spasiteľa. Niektoré významné postavy Písma akoby zostúpili priamo z oblakov a prvýkrát sa nám predstavujú už v plnej zrelosti a sláve. O iných však dostávame správu už od ich narodenia, ba dokonca od ich života v matkinom lone a od ich počatia. To, čo Boh povedal prorokovi Jeremiášovi, platí o všetkých: „Prv ako som ťa utvoril v živote matky, znal som ťa“ (Jeremiáš 1,5).
Niektorí veľkí muži však vstúpili na svet za pozoruhodnejších okolností než iní a už od svojho narodenia boli zreteľnejšie odlíšení od ostatných ľudí. Takým bol aj Samuel. Boh v tejto veci koná podľa svojej zvrchovanej vôle. Príbeh o Samsonovi nám ho predstavuje ako dieťa zasľúbenia (Sudcov 13), zatiaľ čo príbeh o Samuelovi nám ho predstavuje ako dieťa modlitby. Samsonovo narodenie oznámil jeho matke anjel, Samuela si však jeho matka vyprosila od Boha. Oba príbehy nám spoločne ukazujú, aké obdivuhodné veci prináša Božie slovo a modlitba.
Samuelovou matkou bola Anna, ktorá je hlavnou postavou udalostí opísaných v tejto kapitole.
I. Najprv tu vidíme jej súženie: bola bezdetná a toto trápenie ešte zhoršovala bezočivosť jej sokyne; do istej miery ho však zmierňovala láskavosť jej manžela (verše 1 – 8).
II. Ďalej vidíme modlitbu a sľub, ktoré v tomto súžení predniesla Bohu. Éli, najvyšší kňaz, ju najprv pokarhal, no neskôr ju povzbudil (verše 9 – 18).
III. Nasleduje Samuelovo narodenie a jeho dojčenie (verše 19 – 23).
IV. Napokon jeho odovzdanie Hospodinovi (verše 24 – 28).
Samuelov pôvod; Elkana, Anna a Peninna (približne 1140 pred Kr.)
1 Bol istý muž z Rámatim-cófima, z pohoria Efraimovho, menom Elkana, syn Jerocháma, syn Elihuho, syna Tóhuho, syna Cúfa, Efraťan. 2 Mal dve ženy: jedna sa volala Anna a druhá Peninna. Peninna mala deti, ale Anna deti nemala. 3 Tento muž chodieval každý rok zo svojho mesta hore do Šíla, aby sa klaňal a obetoval Hospodinovi Zástupov. Tam boli aj dvaja synovia Éliho, Chofni a Pinchas, kňazi Hospodinovi. 4 Keď prišiel deň, v ktorý Elkana obetoval, dával podiely svojej žene Peninne i všetkým jej synom a dcéram. 5 Anne však dával zvláštny podiel, lebo Annu miloval, hoci Hospodin zavrel jej lono. 6 Jej protivnica ju veľmi znepokojovala a trápila, pretože Hospodin zavrel jej lono. 7 Tak to bývalo každý rok: keď Anna chodievala do domu Hospodinovho, Peninna ju tak trápila, že plakala a nejedla. 8 Vtedy jej povedal Elkana, jej muž: Anna, prečo plačeš? A prečo neješ? A prečo je tvoje srdce zarmútené? Či ti nie som ja lepší ako desať synov?
Tu máme správu o rodine, do ktorej sa narodil prorok Samuel. Jeho otec sa volal Elkana. Bol to Levita z čeľade Kehátovcov, najváženejšieho rodu tohto pokolenia, ako sa dozvedáme z Prvej knihy kroník 6,33–34. Jeho predok Cúf bol Efraťan, čiže pochádzal z Betlehema v Judsku, ktorý sa nazýval aj Efrata (Rút 1,2). Tam sa táto lévitská rodina pôvodne usadila, no časom sa jedna jej vetva presťahovala do pohoria Efraim, odkiaľ pochádzal Elkana. Aj Levita, ktorý sa spomína v príbehu o Míchovi, prišiel z Betlehema do pohoria Efraim (Sudcov 17,8). Možno sa zmienka o ich pôvodnom efraťanskom pôvode uvádza preto, aby sa poukázalo na ich príbuzenstvo s Dávidom.
Tento Elkana býval v Ráme, čiže v Rámatime. Tento názov znamená dvojitá Ráma, teda horné a dolné mesto. Je to to isté miesto, ktoré sa nazývalo Arimatia a odkiaľ pochádzal Jozef. Tu sa však nazýva Rámatim-cófím. Slovo cófím znamená strážcovia. Pravdepodobne tam bola jedna zo škôl prorokov, pretože proroci sa nazývajú aj strážcami. Chaldejský výklad nazýva Elkanu učeníkom prorokov.
Mne sa však zdá, že prorocká služba bola obnovená až v Samuelovi, pretože pred jeho časom už dlhý čas nebolo otvoreného videnia (1. Samuelova 3,1). Od Mojžiša až po Samuela sa tiež nespomína nijaký prorok Hospodinov, okrem proroka uvedeného v Sudcoch 6,8. Nemáme teda dôvod domnievať sa, že tam existovala nejaká škola alebo učilište prorokov, kým ju nezaložil sám Samuel (1. Samuelova 19,19–20).
Toľko o Samuelovom pôvode a o mieste jeho narodenia. Všimnime si teraz, v akom stave sa nachádzala jeho rodina.
I. Bola to zbožná rodina.
Takými by mali byť všetky rodiny v Izraeli, no obzvlášť rodiny Levitov. Služobníci Boží majú byť vzorom rodinnej zbožnosti. Elkana chodieval počas slávnostných sviatkov do svätostánku v Síle, aby sa klaňal Hospodinovi Zástupov a prinášal mu obete.
Domnievam sa, že toto je prvé miesto v Písme, kde je Boh nazvaný Hospodinom Zástupov – Hospodinom Sabaoth. Neskôr sa toto meno stalo jedným z najčastejšie používaných označení Boha. Je možné, že prorok Samuel bol prvý, kto používal tento Boží titul na potešenie Izraela. V jeho časoch boli totiž izraelské vojská malé a slabé, zatiaľ čo vojská ich nepriateľov boli početné a mocné. V takých časoch bolo pre Izrael povzbudením vedieť, že Boh, ktorému slúžia, je Hospodinom Zástupov, všetkých zástupov nebeských i pozemských. Má nad nimi zvrchovanú moc a nakladá s nimi podľa svojej vôle.
Elkana bol vidieckym Levitom a podľa všetkého nemal nijaký úrad ani služobné postavenie, ktoré by si vyžadovalo jeho pravidelnú prítomnosť pri svätostánku. Napriek tomu tam chodieval ako obyčajný Izraelita a prinášal vlastné obete, aby povzbudzoval svojich susedov a dával im dobrý príklad. Keď obetoval, zároveň sa klaňal Bohu a spájal svoje obete s modlitbami a vďakyvzdaním. V tejto náboženskej povinnosti bol vytrvalý, pretože tam chodieval každý rok.
To, čo robilo jeho počínanie ešte chvályhodnejším, boli dve okolnosti.
1. V krajine nastal všeobecný úpadok a zanedbávanie zbožnosti. Niektorí uctievali iných bohov a väčšina ľudu bola nedbanlivá v službe Bohu Izraela. Elkana si však zachoval svoju bezúhonnosť. Nech už ostatní konali akokoľvek, on bol rozhodnutý, že on i jeho dom budú slúžiť Hospodinovi.
2. Chofni a Pinchas, synovia Éliho, boli v tom čase hlavnými vykonávateľmi služby v Božom dome. Ako sa neskôr dozvieme, správali sa vo svojom úrade veľmi zle. Elkana však napriek tomu chodieval obetovať. Boh vtedy prikázal svojmu ľudu, aby prichádzal na jedno určené miesto a k jednému oltáru, a zakázal mu uctievať ho kdekoľvek inde, nech by na to mal akúkoľvek zámienku. Preto Elkana z čistej poslušnosti tomuto príkazu prichádzal do Síla. Aj keď si kňazi neplnili svoju povinnosť, on si tú svoju splnil.
Vďaka Bohu, že my už v časoch evanjelia nie sme viazaní na jedno konkrétne miesto ani na jednu rodinu. Pastieri a učitelia, ktorých vzkriesený a vyvýšený Vykupiteľ daroval svojej cirkvi, sú tí, ktorých služba smeruje k zdokonaľovaniu svätých a budovaniu tela Kristovho (Efežanom 4,11–12). Nikto nemá panovať nad našou vierou. Naša povinnosť spočíva v tom, aby sme prijímali službu tých, ktorí nám pomáhajú rásť vo svätosti a radosti, a nie tých, ktorí svojím pohoršlivým a nemravným životom, podobne ako Chofni a Pinchas, spôsobujú, že ľudia majú odpor k obetiam Hospodinovým. Platnosť a účinnosť sviatostí však ani napriek tomu nezávisí od čistoty toho, kto ich vysluhuje.
II. Bola to však rozdelená rodina a jej rozdelenie prinášalo vinu i zármutok.
Tam, kde je zbožnosť, je nanajvýš poľutovaniahodné, ak chýba jednota. Spoločné pobožnosti rodiny by mali ukončovať jej rozdelenia a spory.
1. Pôvodnou príčinou tohto rozdelenia bolo, že Elkana mal dve ženy. Tým prestúpil pôvodné ustanovenie manželstva, na ktoré poukázal aj náš Spasiteľ (Matúš 19,5.8): Od počiatku to tak nebolo. Takéto konanie prinieslo nešťastie do Abrahámovej rodiny, do Jákobovej rodiny a teraz aj do Elkanovej rodiny.
O čo lepšie sa Boží zákon stará o naše pohodlie a pokoj v tomto svete, než by sme sa o ne dokázali postarať sami, keby sme boli ponechaní na vlastnú vôľu! Je pravdepodobné, že Elkana sa najprv oženil s Annou, no keď s ňou nemal deti tak skoro, ako dúfal, vzal si za ženu Peninnu. Tá mu síce porodila deti, ale v mnohých iných ohľadoch sa mu stala zdrojom trápenia. Tak bývajú ľudia často trestaní prútmi, ktoré si sami zhotovili.
2. Následkom tejto chyby bolo, že obe ženy nedokázali spolu žiť v pokoji. Každá z nich mala iné požehnanie. Peninna bola podobne ako Lea plodná a mala mnoho detí. To ju malo napĺňať spokojnosťou a vďačnosťou, hoci bola druhou manželkou a jej muž ju miloval menej. Anna bola zasa podobne ako Ráchel bezdetná, no svojmu mužovi bola veľmi drahá. Elkana využíval každú príležitosť, aby jej i ostatným ukázal, ako veľmi ju miluje. Často jej dával zvláštny podiel (verš 5), a to ju malo napĺňať spokojnosťou a vďačnosťou.
Obe ženy však mali odlišnú povahu. Peninna nedokázala správne znášať požehnanie plodnosti, a preto sa stala pyšnou a bezočivou. Anna zasa nedokázala znášať súženie neplodnosti, a preto upadala do smútku a nespokojnosti. A Elkana mal medzi nimi neľahkú úlohu.
(1.) Elkana napriek tomuto nešťastnému rozporu vo svojej rodine neprestal prichádzať k Božiemu oltáru. Brával so sebou svoje ženy i deti, aby sa aspoň v uctievaní Boha mohli zjednotiť, keď sa nedokázali zhodnúť v iných veciach. Ak rodinné pobožnosti nedokážu ukončiť rozdelenia v rodine, nedovoľme aspoň tomu, aby tieto rozdelenia zastavili rodinné pobožnosti.
(2.) Robil všetko, čo mohol, aby Annu povzbudil a posilnil jej ducha v jej súžení (verše 4–5).
Počas slávnosti prinášal obete pokojné, aby vyprosoval pokoj pre svoju rodinu. Keď potom mal so svojou rodinou jesť podiel z obete na znamenie spoločenstva s Bohom a jeho oltárom, Peninne a jej deťom pridelil primerané podiely, no Anne dal zvláštny podiel – najlepší kus, ktorý sa dostal na stôl. Bol to ten kus, nech už išlo o akúkoľvek časť obete, ktorý sa pri takýchto príležitostiach obyčajne dával tým, ktorých si človek najviac vážil. Urobil to na znak svojej lásky k nej a aby jej poskytol čo najväčšiu istotu o svojej náklonnosti.
Všimnime si niekoľko vecí:
[1.] Elkana miloval svoju ženu rovnako, hoci bola neplodná. Kristus miluje svoju cirkev napriek jej slabostiam a neplodnosti; a tak majú aj muži milovať svoje ženy (Efežanom 5,25). Ak by sme zmenšovali svoju oprávnenú lásku k niekomu blízkemu pre slabosť, ktorú nemôže ovplyvniť a ktorá nie je jeho hriechom, ale súžením, stavali by sme Božiu prozreteľnosť do rozporu s jeho prikázaním. Navyše by sme veľmi neláskavo pridávali trápenie tým, ktorí už trpia.
[2.] Snažil sa jej prejavovať svoju lásku o to viac, že bola utrápená, ponižovaná a skľúčená. Je múdrosťou i povinnosťou podopierať tých najslabších a pozdvihovať tých, ktorých ostatní zrážajú.
[3.] Svoju veľkú lásku jej prejavoval aj podielom, ktorý jej dával zo svojich obetí pokojných. Tak by sme mali dokazovať svoju náklonnosť priateľom a blízkym aj tým, že sa za nich budeme horlivo modliť. Čím viac ich milujeme, tým väčšie miesto im dávajme vo svojich modlitbách.
(3.) Peninna bola nesmierne hašterivá a provokatívna.
[1.] Vyčítala Anne jej súženie, pohŕdala ňou pre jej neplodnosť a vysmievala sa jej, akoby nebola predmetom nebeskej priazne.
[2.] Závidela jej miesto v Elkanovej láske. Čím láskavejšie sa Elkana správal k Anne, tým väčšmi sa Peninna proti nej rozhorčovala. Jej počínanie bolo nanajvýš nízke a surové.
[3.] Najviac jej ubližovala vtedy, keď chodievali hore do domu Hospodinovho. Možno preto, že vtedy boli spolu viac než inokedy, alebo preto, že práve vtedy Elkana najvýraznejšie prejavoval Anne svoju náklonnosť.
Bolo však veľmi hriešne prejavovať v takom čase svoju zlobu, keď sa mali pri Božom oltári pozdvihovať čisté ruky bez hnevu a hádok. Rovnako neláskavé bolo trápiť Annu práve vtedy, pretože boli v spoločnosti iných ľudí, ktorí si to mohli všimnúť, ale predovšetkým preto, že Anna sa mala venovať svojej pobožnosti a túžila byť pokojná, sústredená a zbavená všetkého rozrušenia.
Veľký nepriateľ našej čistoty a pokoja sa najusilovnejšie snaží znepokojiť nás práve vtedy, keď by sme mali byť najpokojnejší. Keď synovia Boží prichádzajú, aby sa postavili pred Hospodina, satan sa určite pripojí k nim (Jób 1,6).
[4.] Pokračovala v tom rok čo rok. Nerobila to iba raz či dvakrát, ale stalo sa to jej ustavičným zvykom. Ani úcta k manželovi, ani súcit s Annou ju nedokázali od tohto konania odvrátiť.
[5.] Jej zámerom bolo priviesť Annu k rozrušeniu, azda v nádeji, že jej zlomí srdce a získa si tak výlučnú lásku svojho muža, alebo jednoducho preto, že mala potešenie z jej trápenia. A nič nemohlo Peninnu potešiť viac než to, keď sa Anna trápila.
Všimnime si, že dôkazom nízkej a skazenej povahy je nachádzať potešenie v zarmucovaní tých, ktorí sú už sami smutní a skľúčení, a v rozrušovaní tých, ktorí majú sklon k trápeniu a nepokoju. Máme si navzájom niesť bremená, nie ich ešte zväčšovať.
(4.) Anna (úbohá žena) nedokázala znášať takéto provokácie: plakala a nejedla (verš 7).
Jej trápenie ju pripravovalo o pokoj a narúšalo pokoj všetkých jej blízkych. Nejedla z pokrmu slávnosti. Jej zármutok jej odňal chuť do jedla, znemožňoval jej spoločnosť s ostatnými a narúšal súlad rodinnej radosti.
Nejedla z hodov obetnej hostiny, pretože smútiaci nemali jesť z posvätných vecí (5. Mojžišova 26,14; 3. Mojžišova 10,19). Predsa však bolo jej slabosťou, že sa natoľko poddala svetskému zármutku, až sa sama pripravila o svätú radosť v Bohu.
Ľudia so zádumčivou a podráždenou povahou, ktorí si príliš pripúšťajú urážky a provokácie k srdcu, sa stávajú nepriateľmi sami sebe. Veľmi sa tak oberajú o útechu, ktorú im môže prinášať život i zbožnosť.
Vidíme, že Boh si všímal tento zlý následok nespokojnosti a nezhôd v manželskom vzťahu. Urazené a zarmútené strany pokrývali slzami oltár Hospodinov, takže už nehľadel na ich obetný dar (Malachiáš 2,13).
(5.) Elkana povedal všetko, čo mohol, aby ju potešil.
Anna mu nevyčítala jeho neláskavosť za to, že si vzal ďalšiu ženu, ako to urobila Sára, ani neodpovedala Peninne urážkami za urážky. Všetko trápenie znášala sama, a preto si zasluhovala veľký súcit.
Elkana prejavoval hlboký zármutok nad jej zármutkom (verš 8): „Anna, prečo plačeš?“
[1.] Veľmi ho znepokojovalo, keď ju videl takto zdrvenú žiaľom. Tí, ktorí sa manželstvom stali jedným telom, majú byť do istej miery aj jedného ducha, aby zdieľali svoje trápenia navzájom a aby jeden nemohol byť spokojný, keď druhý trpí.
[2.] Láskavo ju za jej zármutok napomína: „Prečo plačeš? A prečo je tvoje srdce zarmútené?“ Koho Boh miluje, toho aj karhá, a tak by sme mali konať aj my.
Vedie ju k tomu, aby sa zamyslela nad príčinou svojho žiaľu. Hoci mala oprávnený dôvod na trápenie, mala zvážiť, či je dôvod na taký veľký zármutok, najmä ak ju natoľko premáha, že sa nedokáže zúčastniť na jedení posvätných pokrmov.
Všimnime si, že náš zármutok, nech už má akúkoľvek príčinu, sa stáva hriešnym a neprimeraným vtedy, keď nás odvádza od povinnosti voči Bohu a zatemňuje našu útechu v ňom; keď nás robí nevďačnými za milosti, ktoré už požívame, a nedôverčivými voči Božej dobrote pri očakávaní ďalších milostí; keď tlmí našu radosť v Kristovi a bráni nám plniť si povinnosti a prijímať útechu, ktorú nám poskytujú naše osobitné vzťahy.
[3.] Naznačuje jej, že z jeho strany jej nebude nič chýbať, čo by mohlo vyvážiť jej zármutok: „Či ti nie som ja lepší ako desať synov?“ Vieš, že máš celú moju lásku; nech ťa to poteší.
Všimnime si, že máme pamätať na svoje útechy, aby sme sa neoddávali nadmernému zármutku pre svoje súženia. Za svoje súženia si zasluhujeme trest, no o svoje požehnania sme sa už svojím hriechom pripravili. Ak chceme zachovať správnu rovnováhu, musíme hľadieť na to, čo je na našej strane, rovnako ako na to, čo stojí proti nám. Inak krivdíme Božej prozreteľnosti a sme neláskaví sami k sebe. Boh postavil jedno proti druhému (Kazateľ 7,14), a tak by sme mali konať aj my.
Annina modlitba (približne 1140 pred Kr.)
9 Potom, keď sa najedli a napili v Šíle, vstala Anna. Kňaz Éli sedel na stolci pri dverách chrámu Hospodinovho. 10 Anna mala v duši veľkú horkosť, modlila sa k Hospodinovi a veľmi plakala. 11 Urobila sľub a povedala: Hospodine Zástupov, ak naozaj zhliadneš na súženie svojej služobnice, rozpamätáš sa na mňa a nezabudneš na svoju služobnicu, ale dáš svojej služobnici syna, dám ho Hospodinovi po všetky dni jeho života a britva sa nedotkne jeho hlavy. 12 Keď sa tak dlho modlila pred Hospodinom, Éli pozoroval jej ústa. 13 Anna hovorila vo svojom srdci; pohybovali sa jej iba pery, ale jej hlas nebolo počuť. Preto si Éli myslel, že je opitá. 14 Éli jej povedal: Dokedy budeš opitá? Zanechaj svoje víno! 15 Anna odpovedala: Nie, môj pane, som žena zarmúteného ducha. Nepila som víno ani nijaký opojný nápoj, ale vyliala som svoju dušu pred Hospodinom. 16 Nepokladaj svoju služobnicu za dcéru beliála, lebo z množstva svojho žiaľu a trápenia som hovorila až doteraz. 17 Vtedy jej Éli odpovedal: Choď v pokoji a Boh Izraelov nech ti dá, o čo si ho prosila. 18 Ona povedala: Nech nájde tvoja služobnica milosť v tvojich očiach. Potom žena odišla svojou cestou, jedla a jej tvár už nebola smutná.
Elkána mierne pokarhal Annu pre jej prílišný zármutok a tu vidíme dobrý účinok tohto pokarhania.
I. Priviedlo ju to k jedlu. Jedla a pila (v. 9). Nezatvrdila sa vo svojom žiali ani nezostala mrzutá, keď ju preň pokarhali. Keď však spozorovala, že jej mužovi je nepríjemné, že neprichádza jesť s nimi, vzchopila svojho ducha, nakoľko len mohla, a prišla k stolu. Ovládať svoje vášne je rovnako veľkým prejavom sebazaprenia, ako ovládať svoje chúťky.
II. Priviedlo ju to k modlitbe. Podnietilo ju to zamyslieť sa: „Či robím dobre, keď sa hnevám? Či robím dobre, keď sa trápim? Aký úžitok mi to prináša? Namiesto toho, aby som si takto nakladala bremeno na plecia, nebolo by lepšie zbaviť sa ho a zložiť ho modlitbou na Hospodina?“ Elkána jej povedal: Či nie som ja pre teba lepší ako desať synov? To ju azda priviedlo k myšlienke: „Či už je to tak, alebo nie, Boh je taký, a preto sa obrátim na Neho, pred Ním vylejem svoju sťažnosť a uvidím, akú úľavu mi to prinesie.“
Ak sa niekedy mala s väčšou než obvyklou vážnosťou obrátiť k trónu milosti s touto prosbou, teraz bol ten pravý čas. Boli v Síle, pri dverách stánku, kde Boh zasľúbil, že sa stretne so svojím ľudom a ktorý bol domom modlitby. Nedávno obetovali svoje pokojné obeti, aby získali Božiu priazeň a každé dobro, a tiež na znamenie svojho spoločenstva s Ním. Keď sa potešili vedomím, že ich prijal, hodovali pri obeti. Teraz bolo vhodné predniesť modlitbu na základe tejto obeti. Pokojné obeti totiž nielenže prinášali zmierenie za hriech, ale aj nám získavajú vypočutie a prijatie našich modlitieb a odpoveď pokoja. Pri každej svojej prosbe musíme mať pred očami túto obeť.
O modlitbe Anny si teraz môžeme všimnúť toto:
1. Vrúca a živá zbožnosť, ktorá sa v nej prejavila v niekoľkých ohľadoch a slúži nám za poučenie o modlitbe.
(1.) Využila súčasný zármutok a trápenie svojej duše na to, aby v modlitbe roznietila a povzbudila svoje zbožné city: Bola v horkosti duše a modlila sa (v. 10). Takto by sme mali využívať svoje súženia: mali by nás viesť k ešte vrúcnejšiemu obracaniu sa k Bohu. Aj náš požehnaný Spasiteľ, keď bol v smrteľnom zápase, modlil sa ešte vrúcnejšie (Lukáš 22, 44).
(2.) Svoje modlitby zmiešala so slzami. Nebola to suchá modlitba: horko plakala. Ako pravá Izraelitka plakala a prosila (Ozeáš 12, 5), obracajúc sa k nežnému milosrdenstvu nášho Boha, ktorý pozná utrápenú dušu. Modlitba vychádzala z jej srdca tak, ako slzy z jej očí.
(3.) Vo svojej prosbe bola veľmi konkrétna, a predsa skromná. Prosila o dieťa, o syna, aby bol spôsobilý slúžiť v stánku. Boh nám v modlitbe dovolil nielen prosiť o dobré veci všeobecne, ale aj menovite predkladať to zvláštne dobro, ktoré najviac potrebujeme a po ktorom túžime. Anna však nehovorila ako Ráchel: Daj mi synov (1. Mojžišova 30, 1). Bude veľmi vďačná aj za jedného.
(4.) Urobila slávnostný sľub, čiže zasľúbila, že ak jej Boh dá syna, odovzdá ho Bohu (v. 11). Od narodenia by bol Lévitom, a tak by bol určený na Božiu službu; na základe jej sľubu však mal byť nazirejcom a už jeho detstvo malo byť zasvätené Bohu. Je pravdepodobné, že Anna už predtým oboznámila Elkánu so svojím úmyslom a získala jeho súhlas i schválenie.
Všimnime si, že rodičia majú právo zasvätiť svoje deti Bohu ako živé obete a duchovných kňazov; tým na seba zároveň berú záväzok viesť ich k tomu, aby verne slúžili Bohu po všetky dni svojho života.
Ďalej si všimnime, že keď sa usilujeme získať nejaké milosrdenstvo, je veľmi vhodné zaviazať vlastnú dušu sľubom, že ak nám ho Boh dá, zasvätíme ho Jeho cti a ochotne ho použijeme v Jeho službe. Nie preto, aby sme si tým mohli nárokovať zásluhu na dare, ale preto, že nás to pripravuje na prijatie daru a na radosť z neho. V nádeji na milosrdenstvo sľubujme poslušnosť.
(5.) Všetko to hovorila tak potichu, že ju nikto nemohol počuť. Jej pery sa pohybovali, ale jej hlas nebolo počuť (v. 13). Tým dosvedčovala svoju vieru, že Boh pozná srdce i jeho túžby. Myšlienky sú pre Neho slovami. Nie je jedným z tých bohov, ku ktorým treba hlasno kričať (1. Kráľov 18, 27).
Bolo to tiež prejavom jej pokory a svätej ostýchavosti, s ktorou pristupovala k Bohu. Nepatrila k tým, ktorí dvíhajú svoj hlas do výšky (Izaiáš 58, 4). Bola to skrytá modlitba, a preto ju aj na verejnom mieste prednášala v skrytosti, nie tak, ako sa modlievali farizeji, aby ich ľudia videli. Je pravda, že za modlitbu sa nemáme prečo hanbiť, musíme sa však vyhýbať každému zdaniu okázalosti. To, čo sa odohráva medzi Bohom a našou dušou, si máme ponechať pre seba.
2. Prísne odsúdenie, ktorému bola pre svoju modlitbu vystavená.
Éli bol v tom čase najvyšším kňazom a sudcom v Izraeli. Sedel na stolci v chráme, aby dohliadal na to, čo sa tam dialo (v. 9). Stánok sa tu nazýva chrámom, pretože už bol pevne zriadený a slúžil všetkým účelom chrámu. Éli tam sedával, aby prijímal tých, ktorí prichádzali, a dával im pokyny. Odtiaľto, ako je pravdepodobné, z nejakého skrytého zákutia, zbadal Annu pri modlitbe. Jej nezvyčajné správanie ho priviedlo k domnienke, že je opitá, a preto k nej tak aj prehovoril (v. 14): Dokedy budeš opitá? — práve také obvinenie, akému boli vystavení Peter a apoštolovia, keď im Duch Svätý dal hovoriť (Skutky 2, 13).
Azda v tomto mravne skazenom veku nebolo ničím nezvyčajným vidieť pri dverách stánku opité ženy. Inak by sa človek domnieval, že hanebná žiadostivosť Chofniho a Pinchasa by tam nemohla nájsť takú ľahkú korisť (kap. 2, 22). Éli považoval Annu za jednu z takých žien.
Jedným zo zlých dôsledkov rozmáhajúcej sa neprávosti a toho, že sa stáva módnou, je, že často poskytuje príležitosť podozrievať nevinných. Keď je nejaká choroba rozšírená ako epidémia, každý býva podozrievaný, že je ňou nakazený.
(1.) Bola to Éliho chyba a veľmi vážna chyba, že vyslovil také prísne odsúdenie bez dôkladnejšieho pozorovania alebo overenia. Ak mu už vlastné oči neslúžili dobre, mal poveriť niekoho zo svojho okolia, aby sa na vec opýtal. Opilci bývajú obyčajne hluční a výtržnícki, ale táto úbohá žena bola tichá a pokojná. Jeho pochybenie bolo o to väčšie, že bol kňazom Hospodinovým a mal mať súcit s nevedomými (Židom 5, 2).
Všimnime si, že sa nám nepatrí unáhlene a bez rozmyslu odsudzovať druhých ani ochotne veriť, že sa dopustili zlých vecí, keď je buď samotná skutočnosť, na ktorej sa odsúdenie zakladá, neistá a nedokázaná, alebo keď ju možno vysvetliť aj dobrým spôsobom. Láska nám prikazuje dúfať o všetkých to najlepšie a zakazuje nám odsudzovačnosť.
Pavol mal veľmi dobré dôvody, keď iba čiastočne veril (1. Korinťanom 11, 18), a dúfal, že to tak nie je. Osobitne opatrní by sme mali byť pri posudzovaní zbožnosti druhých, aby sme nenazvali pokrytectvom, fanatizmom alebo poverou to, čo je v skutočnosti ovocím úprimnej horlivosti a čo Boh prijíma.
(2.) Pre Annu to bolo súžením, a to veľkým súžením, ktoré sa pridalo ku všetkému ostatnému a bolo ako ocot na rany jej ducha. Elkána ju pokarhal, pretože nechcela jesť a piť, a teraz ju Éli obviňoval, akoby jedla a pila priveľa. To bolo veľmi ťažké. Všimnime si, že nie je ničím novým, keď sa o tých, ktorí konajú dobre, zmýšľa zle. Nemáme sa preto čudovať, ak sa to niekedy stane aj nám.
3. Annina pokorná obhajoba proti obvineniu, ktoré na ňu bolo vznesené.
Znášala to obdivuhodne dobre. Nevrátila mu obvinenie a nevyčítala mu nemravnosť jeho vlastných synov. Nepovedala mu, aby sa najprv pozrel na svoj dom a napomenul ich. Nepoukázala na to, ako sa nepatrí človeku v jeho postavení takto ubližovať úbohej, zarmútenej žene, ktorá sa modlí pred trónom milosti.
Keď sme niekedy nespravodlivo odsúdení, potrebujeme dvojnásobne strážiť dvere svojich úst, aby sme nezačali oplácať obvinenie obvinením a odsúdenie odsúdením. Anna pokladala za dostatočné obhájiť samu seba, a tak by sme mali konať aj my (v. 15–16).
(1.) V záujme vlastnej spravodlivosti výslovne poprela obvinenie a hovorila s ním s najväčšou možnou úctou. Oslovila ho: Môj pane. Tým naznačila, ako veľmi jej záležalo na tom, aby mala v jeho očiach dobré meno, a ako nerada by zostala pod jeho odsúdením.
„Nie, môj pane, nie je to tak, ako sa domnievaš. Nepila som ani víno, ani opojný nápoj, vôbec nič“ — hoci niečo také by bolo celkom vhodné podať človeku s ťažkým srdcom (Príslovia 31, 6) — „a už vôbec nie v nadmernom množstve. Preto nepokladaj svoju služobnicu za dcéru Beliála.“
Všimnime si, že opilci sú deťmi Beliála — zvlášť ženy, ktoré sa opíjajú. Sú deťmi toho Zlého, deťmi neposlušnosti, deťmi, ktoré nechcú znášať jarmo; veď keby ho znášali, neopíjali by sa. Platí to obzvlášť vtedy, keď sú práve opité. Tí, ktorí nedokážu ovládať sami seba, neznesú, aby ich ovládal niekto iný.
Anna uznáva, že keby sa bola naozaj dopustila takého previnenia, bolo by to veľmi vážne a Éli by ju právom mohol vylúčiť z nádvoria domu Božieho. Už samotný spôsob, akým sa obhajovala, však dostatočne dokazoval, že opitá nie je.
(2.) V záujme Éliho spravodlivosti mu vysvetlila svoje súčasné správanie, ktoré vyvolalo jeho podozrenie: „Som žena zarmúteného ducha, skľúčená a rozrušená, a preto nevyzerám ako ostatní ľudia. Moje oči sú červené, nie od vína, ale od plaču. A teraz som sa nerozprávala sama so sebou, ako to robievajú opilci a blázni, ale vylievala som svoju dušu pred Hospodinom, ktorý počuje a rozumie reči srdca. Konala som tak z veľkej hĺbky svojej sťažnosti a zármutku.“
Bola v modlitbe k Bohu vrúcnejšia než obyčajne a toto mu vysvetlila ako skutočnú príčinu rozrušenia a nezvyčajného správania, ktoré sa mu na nej zdalo.
Všimnime si, že keď sme nespravodlivo odsúdení, nemáme sa usilovať iba o vlastné očistenie, ale aj o to, aby sme uspokojili svojich bratov a sestry tým, že im podáme pravdivé a spravodlivé vysvetlenie toho, čo nesprávne pochopili.
4. Zadosťučinenie, ktoré Éli poskytol za svoje unáhlené a neláskavé odsúdenie bolo, keď jej udelil láskavé požehnanie podobné požehnaniu otcovskému (v. 17).
Neurobil to, ako mnohí v podobnej situácii zvyknú robiť, že by pokladal opravu svojho omylu a usvedčenie zo svojej chyby za urážku. Ani ho to nerozladilo. Naopak, teraz povzbudzoval Anninu zbožnosť tak veľmi, ako ju predtým odrádzal. Slovami Choď v pokoji jej dal najavo, že je presvedčený o jej nevinnosti. A keďže bol najvyšším kňazom, požehnal ju v mene Hospodinovom, ako človek, ktorý má na to právomoc.
Hoci nevedel, o aké konkrétne požehnanie prosila, pripojil k jej prosbe svoje Amen. Teraz už mal o jej rozumnosti a zbožnosti takú dobrú mienku, že povedal: Boh Izraelov nech ti dá tvoju prosbu, nech už je akákoľvek, ktorú si od Neho žiadala.
Všimnime si, že svojím miernym a pokorným správaním voči tým, ktorí nás hanobia preto, že nás nepoznajú, si z nich azda môžeme urobiť priateľov a ich odsudzovanie premeniť na modlitby za nás.
5. Veľké uspokojenie mysle, s ktorým Anna odchádzala (v. 18).
Prosila, aby si zachovala Éliho priazeň a aby sa za ňu ďalej modlil. Potom odišla a jedla zo zvyšku pokojných obetí, z ktorých sa nič nesmelo ponechať do rána. A jej tvár už nebola smutná. Už nevyzerala ako predtým, keď sa na nej zreteľne prejavovalo vnútorné trápenie a rozrušenie. Teraz mala prívetivý a veselý výraz a všetko bolo v poriadku.
Čo sa stalo? Odkiaľ prišla táto náhla a šťastná zmena? Svoj prípad predložila Bohu v modlitbe, odovzdala Mu ho a ponechala ho v Jeho rukách. Preto už nebola znepokojená. Modlila sa za seba a Éli sa modlil za ňu. Verila, že Boh jej buď dá milosrdenstvo, o ktoré prosila, alebo jej jeho nedostatok vynahradí iným spôsobom.
Všimnime si, že modlitba je útechou srdca pre dušu, ktorá žije v Božej milosti. Jakobovi potomkovia to často zakúsili, pretože boli presvedčení, že Boh im nikdy nepovie: Hľadali ste ma nadarmo. Pozri Filipänom 4, 6–7.
Modlitba rozjasňuje tvár — a mala by to tak robiť.
Narodenie Samuela; Samuel je predstavený Hospodinovi (1137 pred Kr.)
19 Potom vstali skoro ráno, klaňali sa pred Hospodinom, vrátili sa a prišli do svojho domu v Ráme. A Elkána poznal Annu, svoju ženu, a Hospodin pamätal na ňu. 20 A stalo sa, keď uplynul čas, že Anna počala a porodila syna a nazvala jeho meno Samuel, lebo som ho, povedala, vyprosila od Hospodina. 21 A muž Elkána i celý jeho dom išli hore, aby obetovali Hospodinovi výročnú obeť a aby splnili svoj sľub. 22 Ale Anna nešla hore, lebo povedala svojmu mužovi: Nepôjdem hore, dokiaľ nebude dieťa odstavené; potom ho privediem, aby sa ukázalo pred Hospodinom a zostalo tam navždy. 23 A Elkána, jej muž, jej povedal: Učiň, čo sa ti vidí dobrým; zostaň, dokiaľ ho neodstavíš; len nech Hospodin upevní svoje slovo. A žena zostala a kojila svojho syna, dokiaľ ho neodstavila. 24 A keď ho odstavila, vzala ho so sebou, ako aj troch býkov, éfu múky a mech vína, a priviedla ho do domu Hospodinovho v Síle. A dieťa bolo ešte malé. 25 A zabili býka a priviedli dieťa k Élimu. 26 A ona povedala: Ó, môj pane, ako žije tvoja duša, môj pane, ja som tá žena, ktorá tu stála pri tebe a modlila sa k Hospodinovi. 27 Za toto dieťa som sa modlila, a Hospodin mi dal moju prosbu, ktorú som si žiadala od Neho. 28 Preto aj ja ho odovzdávam Hospodinovi; po všetky dni, čo bude žiť, bude odovzdaný Hospodinovi. A klaňal sa tam Hospodinovi.
I. Návrat Elkánu a jeho rodiny do ich domova, keď sa skončili dni určené na slávnosť (v. 19).
Všimnime si, ako využili čas strávený pri stánku. Každý deň, ktorý tam pobudli, ba aj v deň určený na cestu domov, sa klaňali Bohu. A vstávali skoro ráno, aby tak učinili. Je dobré začínať deň s Bohom. Tomu, ktorý je prvý, patrí prvé miesto. Mali pred sebou cestu a museli so sebou vziať aj celú rodinu s deťmi, a predsa sa nevydali na cestu, kým sa spoločne nepoklonili Bohu. Modlitba a pokrm neprekážajú v putovaní. Už niekoľko dní sa venovali náboženskej službe, a predsa sa jej znovu zúčastnili. Nemáme sa unaviť v konaní dobra.
II. Narodenie a pomenovanie vytúženého syna.
Napokon Hospodin pamätal na Annu, a to práve v tej veci, o ktorú prosila (v. 11). Viac si už nemusela žiadať; to jej stačilo. Počala a porodila syna. Hoci sa môže zdať, že Boh dlho zabúda na bremená, trápenia, starosti a modlitby svojho ľudu, napokon ukáže, že ich nikdy nespustil zo svojej mysle.
Matka nazvala tohto syna menom Samuel (v. 20). Niektorí odvodzujú jeho meno od rovnakého základu ako meno Izmael — „vypočutý od Boha“ — pretože modlitby jeho matky boli pozoruhodne vypočuté a on sám bol odpoveďou na ne. Iní, vychádzajúc z dôvodu, ktorý Anna uvádza pri jeho pomenovaní, vysvetľujú jeho meno ako „vyprosený od Boha“. Význam je takmer rovnaký. Anna tým chcela zachovať trvalú pamiatku na Božiu priazeň, ktorú jej preukázal tým, že vypočul jej modlitby.
Zakaždým, keď vysloví jeho meno, chcela si pripomenúť Božiu dobrotu a vzdať Mu slávu za Jeho milostivú zhovievavosť. Všimnime si, že milosrdenstvá, ktoré dostávame ako odpoveď na modlitbu, si máme pripomínať osobitnými prejavmi vďačnosti, ako čítame v Žalme 116, 1–2.
Koľko včasných vyslobodení a zaopatrení by sme mohli nazvať Samuelmi — vyprosenými od Boha! A všetko, čo takto dostávame, máme zvláštnym spôsobom zasvätiť Jemu. Anna chcela týmto menom pripomínať svojmu synovi záväzok, ktorý mal voči Hospodinovi, pretože bol od Boha vyprosený a zároveň Mu bol zasvätený. Dieťa, ktoré je vyprosené modlitbou, má zvláštnu povinnosť byť dobrým dieťaťom. Lemuelova matka mu pripomína, že je synom jej sľubov (Príslovia 31, 2).
III. Starostlivosť, s akou sa Anna venovala jeho dojčeniu.
Robila tak nielen preto, že jej bol drahý, ale aj preto, že bol zasvätený Bohu. Preto ho kojila sama a nezverila ho do náručia inej ženy. O svoje deti sa máme starať nielen s ohľadom na prirodzený zákon, podľa ktorého sú naše, ale aj s ohľadom na zmluvu milosti, podľa ktorej sú odovzdané Bohu. Pozri Ezechiel 16, 20–21. Dojčenie detí sa tak stáva posvätnou službou, keď ho konáme Pánovi.
Elkána chodieval každý rok hore k stánku, aby sa tam klaňal Bohu a predovšetkým splnil svoj sľub. Možno išlo o osobitný sľub, ktorý urobil nezávisle od Anninho sľubu, ak mu Boh skrze ňu dá syna (v. 21).
Anna však, hoci mala vrúcnu náklonnosť k nádvoriu domu Božieho, požiadala svojho muža o dovolenie zostať doma. Ženy totiž nemali takú povinnosť zúčastňovať sa troch výročných slávností ako muži. Anna síce bývala zvyknutá chodievať, no teraz žiadala, aby ju tejto cesty zbavil, a to z dvoch dôvodov:
1. Nechcela byť tak dlho vzdialená od svojho dieťaťa. Či zabudne žena na svoje dojča? Môžeme predpokladať, že zostávala stále doma, lebo keby sa vybrala niekam inam, išla by do Síla. Všimnime si, že Boh chce milosrdenstvo, a nie obeť. Tí, ktorých od verejných bohoslužieb zdržiava dojčenie a starostlivosť o malé deti, môžu čerpať útechu z tohto príkladu. Ak to konajú s ohľadom na Boha, môžu veriť, že ich v tom milostivo prijme. Hoci zostávajú doma, aj im pripadne podiel na koristi.
2. Nechcela ísť do Síla, kým jej syn nebude dosť veľký nielen na to, aby ho tam mohla priviesť, ale aj aby ho tam mohla ponechať. Keďže si myslela, že ak ho tam raz privedie, už nenájde v srdci silu vziať ho späť domov. Všimnime si, že aj tí, ktorí sú pevne rozhodnutí splniť svoje sľuby, môžu mať dobrý dôvod ich splnenie odložiť. Všetko má svoj čas a všetko je krásne vo svojom čase. Nijaké zviera nebolo prijaté na obeť, kým nejaký čas nepobudlo pri svojej matke (3. Mojžišova 22, 27). Ovocie je najlepšie, keď dozreje.
Elkána súhlasil s tým, čo navrhla (v. 23): Učiň, čo sa ti vidí dobrým. Ani zďaleka nemal záľubu v tom, aby jej odporoval; celú vec ponechal na jej rozhodnutie. Hľa, aké je dobré a aké milé, keď manželia takto spoločne nesú jarmo a prispôsobujú sa jeden druhému, keď každý dobre zmýšľa o tom, čo robí ten druhý, najmä v skutkoch zbožnosti a lásky.
Pripojil aj modlitbu: Len nech Hospodin upevní svoje slovo. To znamená: „Nech Boh zachová dieťa počas nebezpečenstiev jeho útlého veku, aby sa mohol v náležitom čase splniť slávnostný sľub, ktorého prijatie Boh potvrdil tým, že nám dal dieťa, a aby sa tak celá vec dovŕšila.“
Všimnime si, že tí, ktorí úprimne zasvätili svoje deti Bohu, sa môžu s dôverou za ne modliť, aby Boh upevnil slovo, ktorým ich zasľúbil sebe, keď boli zároveň zasvätené Jemu.
IV. Slávnostné uvedenie dieťaťa do služby pri svätyni.
Môžeme predpokladať, že bolo predstavené Hospodinovi už vo veku štyridsiatich dní, ako všetci prvorodení (Lukáš 2, 22–23). Táto udalosť sa však nespomína, pretože na nej nebolo nič zvláštne. Teraz, keď bolo odstavené, bolo predstavené nie preto, aby bolo vykúpené, ale aby zostalo v službe Hospodinovej.
Niektorí si myslia, že ho priviedla hneď po odstavení od prsníka. Podľa Židov sa tak dialo až vo veku troch rokov. Hovorí sa totiž, že ho kojila, dokiaľ ho neodstavila (v. 23). Iní sa domnievajú, že išlo o odstavenie od detinských spôsobov, keď mal osem alebo desať rokov. Nevidím však nijaký problém v tom, ak pripustíme, že také výnimočné dieťa, akým bol Samuel, mohlo byť už vo veku troch rokov prijaté do stánku a vychovávané medzi deťmi kňazov.
Čítame (v. 24): Dieťa bolo ešte malé. Keďže však svojím chápaním prevyšovalo svoj vek, nebolo na ťarchu. Nikdy nie je priskoro začať viesť človeka k zbožnosti. Hebrejský text hovorí: Dieťa bolo dieťaťom, teda bolo vo veku, keď sa začína učiť. Veď koho bude učiť poznaniu a komu bude vysvetľovať zvesť, ak nie tým, ktorí sú práve odstavení od mlieka a odtrhnutí od pŕs? (Izaiáš 28, 9).
Všimnime si, ako Anna predstavila svoje dieťa:
1. S obeťou. Priniesla najmenej troch býkov a ku každému aj pokrmovú obeť (v. 24). Možno jeden býk za každý rok života dieťaťa. Alebo jeden na zápalnú obeť, druhý na obeť za hriech a tretí na pokojnú obeť.
Ani zďaleka si nemyslela, že tým, že odovzdáva svojho syna Bohu, robí Boha svojím dlžníkom. Naopak, pokladala za potrebné priniesť tieto zabité obeti, aby si vyprosila Božie prijatie svojej živej obeti. Všetky naše zmluvy s Bohom, či už sa týkajú nás alebo našich blízkych, musia byť uzavreté prostredníctvom obeti — tej veľkej Obeti.
2. S vďačným uznaním Božej dobroty, ktorá jej odpovedala na modlitbu. Toto vyznanie predniesla Élimu, pretože ju povzbudil, aby dúfala v odpoveď pokoja (v. 26–27):
„Za toto dieťa som sa modlila. Tu bolo získané modlitbou a tu ho odovzdávam Bohu, ktorý vypočúva modlitby. Ty si na mňa, môj pane, už azda zabudol, ale ja, ktorá teraz prichádzam s takou radostnou tvárou, som tá istá žena, ktorá tu pred tromi rokmi stála pri tebe, plakala a modlila sa. A toto je dieťa, za ktoré som sa modlila.“
Na vypočuté modlitby sa teda môžeme pokorne odvolávať a radovať sa z nich na Božiu slávu. Tu stojí živé svedectvo o Bohu: „Som Jeho svedkom, že je milostivý“ (pozri Žalm 66, 16–19). „O toto milosrdenstvo, o túto útechu som prosila a Hospodin mi dal moju prosbu.“ Pozri Žalm 34, 2. 4. 6.
Anna Élimu nepripomína svoju skúsenosť tým, že by sa odvolávala na jeho predchádzajúce podozrenie. Nehovorí: „Ja som tá žena, ktorú si tak prísne odsúdil. Čo si o mne myslíš teraz?“ Dobrým ľuďom by sa nemali vyhadzovať na oči ich slabosti a prehliadnutia. Sami ich oľutovali; nech im ich už nikto nepripomína.
3. Úplným odovzdaním všetkého svojho práva na toto dieťa Hospodinovi (v. 28). Anna povedala: Odovzdala som ho Hospodinovi na všetky dni jeho života. A opakuje to, pretože svoj sľub nikdy neodvolá: Bude odovzdaný Hospodinovi.
Neznamená to, že by si ho chcela neskôr vziať späť, ako si berieme vec, ktorú sme niekomu požičali. Používa však slovo šá'al — požičať, odovzdať — pretože je to to isté slovo, ktoré predtým použila (v. 20), keď povedala, že si ho vyprosila od Hospodina, len v inom slovesnom tvare.
Vo verši 27 čítame: „Hospodin mi dal prosbu, ktorú som si vyžiadala“ (šá'alti, v kmeni kal). Preto vo verši 28 hovorí: „Odovzdala som ho“ (hiš'alti, to isté slovo v kmeni hifil). Takto sa ponúka ďalšie vysvetlenie mena Samuel: znamená nielen „vyprosený od Boha“, ale aj „odovzdaný Bohu“.
Všimnime si:
(1.) Čokoľvek dávame Bohu, najprv sme si od Neho sami vyprosili a prijali. Všetky naše dary Jemu boli najprv Jeho darmi nám. Lebo od Teba je všetko a z Tvojej ruky sme Ti dali (1. Paralipomenon 29, 14. 16).
(2.) Čokoľvek dávame Bohu, možno v tomto zmysle nazvať požičaným Jemu: hoci si to už nemôžeme vziať späť ako požičanú vec, On nám to určite odplatí, a to s úrokom, na naše nevýslovné dobro. Platí to zvlášť o tom, čo dávame Jeho chudobným (Príslovia 19, 17).
Anna odovzdala svojho syna Hospodinovi nie na určitý počet rokov, ako keď sa deti posielajú do učenia, ale na celý život. Po všetky dni svojho života mal byť odovzdaný Hospodinovi ako nazarej. Taká má byť aj naša zmluva s Bohom — zmluva podobná manželskej. Pokiaľ žijeme, máme patriť Jemu a nikdy Ho neopustiť.
Napokon, dieťa Samuel konalo svoju časť nad očakávanie vzhľadom na svoj vek. Zdá sa, že práve o ňom sa hovorí: Klaňal sa tam Hospodinovi, to znamená, že sa modlieval.
Nepochybne bol na svoj vek mimoriadne vnímavý. Poznáme deti, ktoré už vo veľmi útlom veku prejavovali určitý zmysel pre zbožnosť. Jeho matka ho zasvätila službe pri svätyni, a preto sa osobitne starala o to, aby ho vychovávala na tú službu, ktorá mala byť jeho životným poslaním.
Všimnime si, že malé deti sa majú zavčasu učiť klaňať Bohu. Ich rodičia ich majú poučovať o Božej úcte a bohoslužbe, privádzať ich k nej a povzbudzovať ich, aby sa jej podľa svojich možností zúčastňovali. Boh ich milostivo prijme a naučí ich konať ešte lepšie.