1. Samuelova 2. kapitola

V tejto kapitole máme:

I. Pieseň Anny, v ktorej ďakuje Bohu za jeho milosť, ktorú jej preukázal tým, že jej dal Samuela (verše 1–10).

II. Návrat Anny a Elkánu do ich domu s požehnaním Éliho (verše 11, 20). Rozmnoženie ich rodiny (verš 21). Samuelov rast a prospievanie (verše 11, 18, 21, 26) a starostlivosť, ktorú Anna venovala jeho odevu (verš 19).

III. Veľká bezbožnosť Éliho synov (verše 12–17, 22).

IV. Príliš mierne napomenutie, ktorým ich Éli karhal pre ich zlé skutky (verše 23–25).

V. Spravodlivo hrozná zvesť, ktorú mu Boh poslal prostredníctvom proroka a ktorou pre bezbožnosť jeho synov oznamuje záhubu jeho domu (verše 27–36).

Annina pieseň (1137 pred Kr.)

1 A Anna sa modlila a povedala: Moje srdce plesá v Hospodinovi, môj roh je vyvýšený v Hospodinovi; moje ústa sa rozšírily proti mojim nepriateľom, lebo sa radujem z tvojho spasenia.2 Nieto svätého, jako je Hospodin, lebo nieto nikoho krome teba, ani nieto skaly, jako je náš Bôh.3 Nehovorte už tak veľmi pyšne, nech nevychádza opovážlivosť z vašich úst, lebo Hospodin je Bohom vedenia a skutky sa vážia u neho.4 Luky hrdinov sa lámu, a tí, ktorí klesali, opásaní sú silou.5 Tí, ktorí bývali sýti, najímajú sa za chlieb, a hladní už nehladujú; neplodná porodila sedem, a tá, ktorá mala mnoho detí, ochabla.6 Hospodin usmrcuje i oživuje, uvádza do hrobu i vyvádza z neho.7 Hospodin činí chudobným i bohatým, ponižuje i povyšuje.8 Pozdvihuje chudobného z prachu a vyvyšuje núdzneho z hnojiska, aby ich posadil s kniežatami a dal im dediť trón slávy; lebo Hospodinove sú stĺpy zeme a položil na ne svet.9 Stráži nohy svojich svätých, ale bezbožníci zahynú v temnote, lebo nie silou zvíťazí človek.10 Tí, ktorí sa protivia Hospodinovi, budú rozbití na kusy; bude hromžiť na nich z nebies. Hospodin bude súdiť končiny zeme a dá silu svojmu kráľovi a vyvýši roh svojho pomazaného.

Máme tu Annino vzdávanie vďaky, ktoré bolo vnuknuté nielen duchom modlitby, ale aj duchom proroctva. Jej prosbu o milosť, po ktorej túžila, sme už videli predtým (1Sam 1:11), a teraz máme pred sebou jej návrat v podobe chvály. V oboch prípadoch hovorili jej ústa z hojnosti srdca, ktoré bolo hlboko pohnuté: prvý raz vlastnou núdzou a teraz Božou dobrotou.

Všimnime si všeobecne niekoľko vecí:

1. Keď prijala milosť od Boha, uznala to a vzdala mu vďaku na jeho chválu. Nezachovala sa ako deväť malomocných (Lukáš 17:17). Chvála je našou povinnou daňou, naším poplatkom. Ak ju neodovzdáme, konáme nespravodlivo.

2. Milosť, ktorú prijala, bola odpoveďou na modlitbu, a preto sa cítila obzvlášť zaviazaná vzdávať za ňu vďaku. To, čo získame modlitbou, môžeme s potešením užívať, ale musíme to užívať s chválou a vďakou.

3. Jej vzdávanie vďaky sa tu nazýva modlitbou: „A Anna sa modlila.“ Vzdávanie vďaky je totiž podstatnou súčasťou modlitby. Pri každom svojom prístupe k Bohu musíme vyjadrovať vďačnú úctu voči nemu ako voči svojmu dobrodincovi. Ba aj vzdávanie vďaky za už prijaté milosti bude prijaté ako prosba o ďalšiu milosť.

4. Z tejto konkrétnej milosti, ktorú prijala od Boha, využíva príležitosť, aby so vznešeným a rozšíreným srdcom hovorila slávne veci o Bohu a o jeho spravovaní sveta na dobro svojej cirkvi. Vždy, keď nám niečo poskytne príležitosť takto chváliť Boha, mala by naša chvála dospieť až k takému vznešenému obsahu.

5. Jej modlitba bola najprv tichá, v srdci. Jej hlas nebolo počuť; teraz však pri vzdávaní vďaky hovorila tak, aby ju všetci počuli. Svoju úpenlivú prosbu prednášala vzdychmi, ktoré sa nedali vysloviť, ale teraz sa jej otvorili pery, aby zvestovala Božiu chválu.

6. Toto vzdávanie vďaky bolo zaznamenané aj preto, aby povzbudzovalo ženy, ktoré bývajú pokladané za slabšie pohlavie, aby pristupovali k trónu milosti. Boh prijíma ich modlitby i chvály. Pieseň panny Márie má veľkú podobnosť s touto Anninou piesňou (Lukáš 1:46).

V tomto vzdávaní vďaky nachádzame tri hlavné veci:

I. Annino víťazstvo v Bohu, v jeho slávnych dokonalostiach a vo veľkých veciach, ktoré pre ňu učinil (verše 1–3).

Všimnime si:

1. Aké veľké veci hovorí o Bohu.

Len málo sa zmieňuje o konkrétnej milosti, z ktorej sa práve raduje. Nechváli Samuela ako najkrajšie dieťa, ani ako najšikovnejšie a najrozumnejšie dieťa na svoj vek, aké kedy videla, ako to často robia príliš náklonní rodičia. Nie! Prehliada dar a chváli Darcu, zatiaľ čo väčšina ľudí zabúda na Darcu a priľne iba k daru.

Každý potok nás má viesť k prameňu a milosti, ktoré prijímame od Boha, majú vzbudzovať náš obdiv k nekonečným dokonalostiam, ktoré sú v Bohu. Môžu byť aj iní Samuelovia, ale niet iného Hospodina. „Nieto nikoho krome teba.“

Všimnime si, že Bohu patrí chvála ako Bytosti, ktorá nemá seberovného a ktorej dokonalosť nemá obdoby. Jeho menu patrí táto sláva: máme uznať nielen to, že nieto nikoho podobného jemu, ale aj to, že nieto nikoho okrem neho. Všetci ostatní sú iba predstierači (Žalm 18:32).

Anna tu oslavuje slávu štyroch Božích vlastností:

(1.) Jeho nepoškvrnenú svätosť.

Toto je vlastnosť, ktorú najviac oslavujú v nebi tí, ktorí ustavične hľadia na jeho tvár (Izaiáš 6:3; Zjavenie 4:8). Keď Izrael zvíťazil nad Egypťanmi, Boh bol oslávený ako slávny vo svätosti (2. Mojžišova 15:11). Tak aj teraz, v Anninom víťazstve, zaznieva: „Nieto svätého, jako je Hospodin.“

Je to priamosť a bezúhonnosť jeho prirodzenosti, jeho nekonečná zhoda so samým sebou, ako aj spravodlivosť jeho vlády a súdu vo všetkých jeho rozhodnutiach. Keď si na to spomíname, máme vzdávať vďaku.

(2.) Jeho všemohúcu moc.

„Ani nieto skaly, jako je náš Bôh.“ Slovo skala sa niekedy prekladá aj ako sila či moc. Anna zakúsila mocnú oporu, keď sa spoliehala na Boha, a preto hovorí z vlastnej skúsenosti. Zdá sa, že pritom odkazuje na slová Mojžiša (5. Mojžišova 32:31).

(3.) Jeho nevyspytateľnú múdrosť.

„Hospodin je Bohom vedenia.“ Hospodin, Sudca všetkých, je Bohom poznania. Jasne a dokonale vidí povahu každého človeka i oprávnenosť každej veci a dáva poznanie a rozumnosť tým, ktorí ho o ne prosia.

(4.) Jeho neomylnú spravodlivosť.

„A skutky sa vážia u neho.“ Jeho vlastné skutky sú takto vážené v jeho večných radách a skutky ľudských synov sú vážené na váhach jeho súdu. Preto odplatí každému podľa jeho skutku a nemýli sa v tom, aký človek je alebo čo robí.

2. Ako nachádza potešenie v týchto Božích vlastnostiach.

Z toho, za čo vzdávame Bohu slávu, môžeme čerpať aj vlastné potešenie. Anna tak robí dvoma spôsobmi:

(1.) Svätou radosťou.

„Moje srdce plesá v Hospodinovi.“ Neraduje sa natoľko zo svojho syna, ako zo svojho Boha. On má byť radosťou našej radosti (Žalm 43:4) a naša radosť sa nemá zastaviť pri ničom menšom než pri ňom.

„Radujem sa z tvojho spasenia.“ Nielen z tejto osobitnej milosti, ktorú si preukázal mne, ale aj zo spasenia tvojho ľudu Izraela, najmä z tých vyslobodení, pri ktorých bude toto dieťa nástrojom, a predovšetkým zo spasenia skrze Krista, ktorého predobrazom boli všetky tieto vyslobodenia.

(2.) Svätým víťazoslávnym jasotom.

„Môj roh je vyvýšený.“ Nielenže je moja česť zachránená tým, že mám syna, ale je aj značne pozdvihnutá tým, že mám takého syna.

Čítame o niektorých spevákoch, ktorých ustanovil Dávid, aby pri chválení Boha pozdvihovali roh, hudobný nástroj (1. Paralipomenon 25:5). Preto slová „môj roh je vyvýšený“ môžu znamenať: „Moja chvála sa pozdvihla do neobyčajne vznešeného tónu.“ Vyvýšený v Hospodinovi! Bohu patrí česť za každé naše povýšenie a v ňom sa máme radovať a víťaziť.

„Moje ústa sa rozšírily.“ To znamená: „Teraz mám čo odpovedať tým, ktorí ma potupovali.“ Kto má plný tulec šípov, teda dom plný detí, nebude sa hanbiť hovoriť s nepriateľom v bráne (Žalm 127:5).

3. Ako tým umlčuje tých, ktorí sa stavajú proti Bohu, akoby mu boli rovní, a búria sa proti nemu (verš 3).

„Nehovorte už tak veľmi pyšne.“ Nech Peninna a jej deti už viac nevyčítajú Anne jej dôveru v Boha a jej modlitby k nemu. Napokon sa ukázalo, že jej dôvera nebola márna.

Pozri Micheáša 7:10: „A uvidí to moja nepriateľka a pokryje ju hanba, ktorá mi hovorila: Kde je Hospodin, tvoj Bôh?“

Možno bolo pod Anninu dôstojnosť, aby vo svojej piesni venovala toľko pozornosti Peninne a jej zlomyseľnosti. Tieto slová však majú byť napomenutím pre opovážlivosť Filištínov a ostatných nepriateľov Boha a Izraela, ktorí si dovoľujú hovoriť proti nebesiam (Žalm 73:9).

„Nech ich to umlčí a zahanbí. Ten, ktorý takto rozsúdil v môj prospech proti mojej protivníčke, bude súdiť aj za svoj ľud proti všetkým jeho nepriateľom.“

II. Annino uvažovanie o múdrosti a zvrchovanosti Božej prozreteľnosti pri usporadúvaní záležitostí ľudských synov.

Také sú premeny ľudského života a také zvláštne a náhle sú jeho obraty a zvraty, že medzi vrcholom blahobytu a hlbinou protivenstva býva často iba veľmi krátka vzdialenosť.

Boh nielenže postavil jedno oproti druhému (Kazateľ 7:14), ale umiestnil ich veľmi blízko seba. Medzi nimi nie je neprekonateľná priepasť. Preto sa máme radovať, akoby sme sa neradovali, a plakať, akoby sme neplakali.

1. Silní bývajú rýchlo oslabení a slabí rýchlo posilnení, keď sa tak Bohu páči (verš 4).

Na jednej strane, keď Boh prehovorí svoje slovo, „luky hrdinov sa lámu“. Sú odzbrojení a zbavení schopnosti konať tak, ako konali predtým alebo ako zamýšľali konať. V boji bývajú porazení aj tí, ktorí mali podľa všetkých okolností výhodu na svojej strane a boli si istí víťazstvom. Pozri Žalm 46:10 a 37:15, 17.

Jednotliví ľudia bývajú rýchlo oslabení chorobou a starobou a zisťujú, že luk nezostáva dlho silný. Mnohý hrdina, ktorý sa chválil svojou silou, poznal, že jeho luk je klamlivý a zlyhá práve vtedy, keď sa naň spolieha.

Na druhej strane, keď Hospodin prehovorí svoje slovo, tí, ktorí sa potkýnali pre svoju slabosť a boli takí nevládni, že nedokázali kráčať rovno a pevne, bývajú opásaní silou na tele i na duchu a môžu vykonať veľké veci.

Tí, ktorí boli oslabení chorobou, znovu nadobudnú svoju silu (Jób 33:25), a tí, ktorých zrazili žiale, znovu nájdu potešenie. To posilní slabé ruky a podlomené kolená (Izaiáš 35:3). Víťazstvo sa obráti na stranu tých, ktorých už všetci pokladali za porazených, a dokonca aj chromí si rozdelia korisť (Izaiáš 33:23).

2. Bohatí rýchlo schudobnejú a chudobní bývajú náhle a podivuhodne obohatení (verše 5, 7).

Prozreteľnosť niekedy tak zmarí majetok ľudí a prekazí ich úsilie, že ich rozmnoženie strávi oheň, ktorý nikto nerozduchal. Tí, ktorí boli sýti — mali plné sýpky, plné mešce, domy plné dobrých vecí (Jób 22:18) a bruchá plné skrytých pokladov (Žalm 17:14) — bývajú privedení do takých úzkych pomerov a krajnej núdze, že im chýbajú aj nevyhnutné prostriedky na živobytie. Musia sa najímať za chlieb a kopať, pretože sa hanbia žobrať.

Bohatstvo odlieta (Príslovia 23:5) a zanecháva nešťastnými tých, ktorí v ňom, kým ho mali, hľadali svoje šťastie. Chudoba musí byť dvojnásobne trpká pre tých, ktorí predtým žili v hojnosti a slobode.

Na druhej strane však prozreteľnosť niekedy zariadi, že hladní prestanú hladovať a prestanú sa najímať za chlieb, ako to robievali predtým. Požehnaním Boha pri svojej usilovnosti dosiahnu v živote dostatok a budú mať z čoho pokojne žiť. Už nebudú hladovať ani žízniť.

To nemožno pripisovať náhode, ani iba ľudskej múdrosti či nerozumnosti. „Ani bohatstvo neprislúcha múdrym, ani priazeň tým, ktorí majú rozum“ (Kazateľ 9:11). Nie je ani vždy vlastnou vinou človeka, že schudobnie. Ale, ako hovorí verš 7, „Hospodin činí chudobným i bohatým“. Ochudobnenie jedného môže byť obohatením druhého a je to Božie dielo.

Niektorým dáva moc nadobudnúť bohatstvo, iným odníma schopnosť udržať si to, čo už majú.

Sme chudobní? Boh nás učinil chudobnými. To je dobrý dôvod, aby sme boli spokojní a zmierili sa so svojím postavením.

Sme bohatí? Boh nás učinil bohatými. To je dobrý dôvod, aby sme mu boli vďační a ochotne mu slúžili uprostred hojnosti dobrých vecí, ktorými nás obdaroval.

Tieto slová možno vzťahovať aj na tú istú osobu. Boh robí chudobnými tých, ktorí boli bohatí, a po čase ich znovu obohacuje, ako to vidíme na Jóbovi. Boh dáva, odníma a potom opäť dáva.

Nech teda bohatí nie sú pyšní a sebaistí, lebo Boh ich môže čoskoro urobiť chudobnými. A nech chudobní neklesajú na duchu a nezúfajú, lebo Boh ich môže v pravý čas opäť obohatiť.

3. Prázdne rodiny sa napĺňajú a početné rodiny sa zmenšujú a rednú.

Toto je príklad, ktorý sa priamo dotýka príčiny Anninho vzdávania vďaky: „Neplodná porodila sedem.“ Týmito slovami mohla myslieť samu seba, pretože hoci v tom čase mala iba jedného syna, ten jediný bol nazirejom, zasväteným Bohu a určeným na jeho bezprostrednú službu. Preto jej bol taký syn, akoby ich mala sedem.

Alebo to boli slová jej viery. Teraz, keď mala jedného, dúfala, že dostane aj ďalších, a nebola sklamaná. Mala ešte päť detí (verš 21). Ak by sme Samuela počítali iba za dvoch, čo by sme pokojne mohli urobiť, dosiahla počet, ktorý si sľubovala: neplodná porodila sedem.

Na druhej strane tá, ktorá mala mnoho detí, ochabla a prestala rodiť. Anna už nič viac nehovorí. Peninna je teraz zahanbená a pokorená.

Židovská tradícia hovorí, že keď Anna porodila jedno dieťa, Peninna pochovala dve svoje deti. Existuje mnoho príkladov, keď sa rozmnožili rodiny, ktoré boli predtým nepatrné, a naopak, keď zanikli rodiny, ktoré sa tešili veľkej vážnosti (Jób 22:23; Žalm 107:38 a ďalšie miesta).

4. Boh je zvrchovaným Pánom života i smrti (verš 6).

„Hospodin usmrcuje i oživuje.“ Rozumejme tomu:

(1.) Ako vyjadreniu Božej zvrchovanej vlády a jeho všeobecného pôsobenia v živote a smrti ľudských synov. On vládne pri narodeniach i pohreboch. Kedykoľvek niekto zomrie, Boh riadi šípy smrti. Hospodin usmrcuje. Smrť je jeho poslom a zasahuje toho, koho a kedy jej prikáže. Nikto nie je privedený do prachu, ibaže ho tam privádza on, lebo v jeho ruke sú kľúče smrti a pekla (Zjavenie 1:18).

A kedykoľvek sa niekto narodí, je to on, kto ho oživuje. Nikto nepozná cestu ducha, ale vieme, že pochádza od Otca duchov. Kedykoľvek sa niekto zotaví z choroby alebo je vyslobodený z bezprostredného nebezpečenstva, je to Boh, ktorý ho pozdvihuje, lebo jemu patria východy zo smrti.

(2.) Ako vyjadreniu rozdielu, ktorý Boh robí medzi jednými a druhými. Niektorých usmrcuje a iných, ktorí boli v tom istom nebezpečenstve, zachováva nažive. Napríklad vo vojne alebo pri morovej nákaze: dvaja môžu ležať na jednej posteli, jeden bude vzatý smrťou a druhý zostane nažive. „Áno, Otče, lebo tak sa ti ľúbilo.“

Niektorí, o ktorých by sa najskôr predpokladalo, že budú žiť, sú privedení do hrobu, zatiaľ čo iní, ktorí mali rovnakú pravdepodobnosť zomrieť, sú z neho vyvedení. Život a smrť sa totiž neriadia ľudskými predpokladmi.

Božia prozreteľnosť prináša jedným smrť a ničí ich potešenie, zatiaľ čo iných v tom istom čase oživuje a obnovuje.

(3.) Ako vyjadreniu zmeny, ktorú Boh spôsobuje v živote tej istej osoby. Usmrcuje a uvádza do hrobu, čiže privádza až k dverám smrti, a potom oživuje a pozdvihuje, keď už všetci zúfali nad životom a človek prijal rozsudok smrti (2. Korinťanom 1:8, 9).

Obracia človeka na záhubu a potom hovorí: „Vráťte sa, synovia ľudskí“ (Žalm 90:3). Pre Boha nie je nič príliš ťažké. Ani oživiť mŕtvych a vložiť život do suchých kostí.

5. Povýšenie i poníženie pochádza od neho.

Jedných ponižuje a druhých pozdvihuje (verš 7). Ponižuje pyšných a pokorným dáva milosť i česť. Tých, ktorí sa chcú merať s Bohom na výsostiach a šliapať po všetkých okolo seba, ukladá do prachu (Jób 40:12, 13). Tých však, ktorí sa pred ním pokorujú, pozdvihuje svojím spasením (Jakub 4:10).

Možno to chápať aj o tých istých osobách: tých, ktorých Boh ponížil, po dostatočnom pokorení opäť pozdvihuje.

Toto je ďalej rozvinuté vo verši 8: „Pozdvihuje chudobného z prachu.“ Z nízkeho a nepatrného postavenia, ba dokonca z hnojiska, teda z opovrhnutého a služobníckeho stavu, ho vyzdvihuje, aby ho posadil medzi kniežatá. Pozri Žalm 113:7, 8.

Povýšenie neprichádza náhodou, ale vychádza z Božej rady. Boh často povyšuje práve tých, pri ktorých to ľudia najmenej očakávali a ktorých pokladali za nehodných. Takým spôsobom boli podivuhodne povýšení Jozef a Daniel, Mojžiš a Dávid: z väzenia do paláca, od pastierskej palice k žezlu.

Kniežatá, medzi ktorými sú takíto ľudia posadení, môžu byť pokúšané pohŕdať nimi, ale Boh môže upevniť česť, ktorú im tak prekvapujúco dal, a spôsobiť, aby dokonca zdedili trón slávy.

Tí, ktorých Božia prozreteľnosť takto povýšila, nemajú byť potupovaní pre prach a hnojisko, z ktorých boli pozdvihnutí. Čím nižší bol ich začiatok, tým väčšia je milosť, ktorá im bola preukázaná, a tým viac je Boh oslávený ich povýšením, ak sa uskutočnilo zákonným a čestným spôsobom.

6. Uvádza sa dôvod všetkých týchto Božích rozhodnutí, ktorý nás zaväzuje podriadiť sa im, nech sú akokoľvek prekvapujúce.

„Lebo Hospodinove sú stĺpy zeme.“

(1.) Ak tomu rozumieme doslovne, vyjadruje to Božiu všemohúcu moc, ktorej sa nemožno postaviť na odpor. On podopiera celé stvorenie, založil zem a stále ju udržuje slovom svojej moci. Čo teda nemôže urobiť v záležitostiach rodín a kráľovstiev, ďaleko nad naše chápanie a očakávania, keď zavesil zem na ničom? (Jób 26:7).

(2.) Ak tomu rozumieme obrazne, vyjadruje to jeho nespochybniteľnú zvrchovanosť, proti ktorej nemožno namietať. Kniežatá a veľmoži zeme, správcovia štátov a vlád, sú stĺpmi zeme (Žalm 75:4). Zdá sa, že na nich závisí chod sveta, ale aj oni patria Hospodinovi (Žalm 47:9). Od neho dostali svoju moc, a preto môže povýšiť, koho chce. A kto mu môže povedať: Čo robíš?

III. Proroctvo o zachovaní a povýšení všetkých verných Božích priateľov a o zničení všetkých jeho nepriateľov i ich nepriateľov.

Keď Anna dosvedčila svoju radostnú radosť z toho, čo Boh vykonal a čo ešte koná, končí s radostnou nádejou na to, čo ešte vykoná (verše 9, 10).

Zbožné city, hovorí biskup Patrick, v tých dňoch neraz dosahovali výšku proroctva. Boh takto zachovával v izraelskom národe pravé náboženstvo uprostred jeho sklonov k modlárstvu.

Toto proroctvo možno vzťahovať:

1. Bezprostrednejšie na správu Izraela prostredníctvom Samuela a Dávida, ktorého Samuel pomazal za kráľa.

Izraeliti, Boží svätí, mali byť chránení a vyslobodení. Filištíni, ich nepriatelia, mali byť porazení a podrobení, a to zvlášť hromom (1Sam 7:10).

Ich územie sa malo rozšíriť, kráľ Dávid mal byť posilnený a veľmi povýšený. Izrael, ktorý za čias sudcov pôsobil tak nepatrne a len s veľkými ťažkosťami sa udržal, sa mal čoskoro stať veľkým a významným národom, ktorý bude určovať poriadok svojim susedom.

Bola to mimoriadna zmena a Samuelovo narodenie bolo akoby prvým svitaním toho dňa.

2. Máme však dôvod domnievať sa, že toto proroctvo hľadí ešte ďalej, ku kráľovstvu Kristovmu a k správe kráľovstva milosti.

O tomto kráľovstve začína Anna hovoriť po tom, čo tak obšírne hovorila o kráľovstve Božej prozreteľnosti. Tu sa po prvý raz stretávame s menom Mesiáš, čiže jeho Pomazaný.

Starovekí vykladači, židovskí i kresťanskí, vzťahujú tieto slová ďalej než na Dávida, totiž na Syna Dávidovho.

Tu sa hovoria slávne veci o kráľovstve Prostredníka, o jeho správe pred vtelením i po ňom. Spôsob, akým je toto kráľovstvo spravované večným Slovom a Slovom, ktoré sa stalo telom, je totiž v mnohom rovnaký.

O tomto kráľovstve sme tu uistení:

(1.) Všetci jeho verní poddaní budú starostlivo a mocne chránení (verš 9).

„Stráži nohy svojich svätých.“

Na svete je ľud, ktorý patrí Bohu: jeho vyvolení a posvätení. On bude strážiť ich nohy, teda všetko, čo im patrí, bude pod jeho ochranou, až po ich nohy, najnižšiu časť tela. Ak stráži ich nohy, o čo viac bude strážiť ich hlavy a srdcia!

Alebo to znamená, že bude chrániť pôdu, na ktorej stoja, a upevňovať ich kroky. Svojou milosťou bude strážiť ich náklonnosti a skutky, aby ich nohy nezablúdili z cesty ani sa na ceste nepotkli.

Keď sa ich nohy takmer pošmyknú (Žalm 73:2), jeho milosrdenstvo ich podopiera (Žalm 94:18) a chráni pred pádom (Júda 1:24). Kým my zachovávame Božie cesty, on bude strážiť naše nohy. Pozri Žalm 37:23, 24.

(2.) Žiadna moc, ktorá sa proti tomuto kráľovstvu pozdvihne, nebude schopná privodiť jeho záhubu.

„Lebo nie silou zvíťazí človek.“

Božia moc stojí na strane cirkvi, a kým je to tak, ľudská sila proti nej nezvíťazí. Cirkev sa môže zdať zbavená sily, jej priatelia môžu byť málopočetní a slabí, ale víťazstvo nezávisí od ľudskej sily (Žalm 33:16). Boh ju nepotrebuje na svoje dielo (Žalm 147:10) a ani sa jej nebojí.

(3.) Všetci nepriatelia tohto kráľovstva budú určite zlomení a zvrhnutí.

„Bezbožníci zahynú v temnote“ (verš 9). Budú akoby oslepení i umlčaní; nebudú vidieť svoju cestu ani nebudú mať čo povedať na svoju obhajobu.

Odsúdení hriešnici budú uvrhnutí do najhlbšej temnoty a tam zostanú navždy bez slova (Matúš 22:12, 13).

Bezbožníci sú nazvaní protivníkmi Hospodina a vo verši 10 sa predpovedá, že budú rozbití na kusy. Všetky ich zámery proti Božiemu kráľovstvu medzi ľuďmi budú zmarené a oni sami budú zničení. Ako sa môže dariť tým, ktorí sa ozbrojujú proti Všemohúcemu? Pozri Lukáša 19:27.

Boh má mnoho spôsobov, ako to vykonať. A keby aj inak nemohol dosiahnuť svoj zámer, „bude hromžiť na nich z nebies“. Nielenže ich tým naplní hrôzou a zmätkom, ale privedie ich aj do záhuby. Kto môže obstáť pred Božími hromovými šípmi?

(4.) Dobývanie tohto kráľovstva sa rozšíri až do vzdialených krajín.

„Hospodin bude súdiť končiny zeme.“

Dávidove víťazstvá a jeho panstvo siahali ďaleko, ale najvzdialenejšie končiny zeme sú zasľúbené Mesiášovi za jeho vlastníctvo (Žalm 2:8). Buď budú podrobené jeho zlatému žezlu, alebo zničené jeho železnou berlou.

Boh je Sudcom všetkých a bude súdiť v prospech svojho ľudu proti svojim nepriateľom i nepriateľom svojho ľudu (Žalm 110:5, 6).

(5.) Moc a česť Mesiáša, Kniežaťa, budú stále rásť a rozmnožovať sa.

„Dá silu svojmu kráľovi.“ Posilní ho, aby dokončil svoje veľké dielo (Žalm 89:21; pozri aj Lukáša 22:43). Posilní ho, aby prešiel ťažkosťami svojho poníženia, a pri svojom povýšení pozdvihne hlavu (Žalm 110:7).

Pozdvihne roh, teda moc a česť svojho Pomazaného, a urobí ho vyšším než kráľov zeme (Žalm 89:28).

Tým sa završuje víťazstvo a toto je viac než čokoľvek iné predmetom Anninho jasania. Jej roh je vyvýšený (verš 1), pretože predvída, že roh Mesiáša bude takto vyvýšený.

To je základom jej nádeje. Poddaní Kristovho kráľovstva budú v bezpečí a jeho nepriatelia budú zničení, lebo Pomazaný, Pán Kristus, je opásaný silou a má moc dokonale spasiť i zničiť.

Samuel vo svätyni; bezbožnosť Éliho synov (1130 pred Kr.)

11 Potom odišiel Elkana do Rámy, do svojho domu. A chlapec slúžil Hospodinovi pred Élim, kňazom.12 A synovia Éliho boli synmi Beliála; neznali Hospodina.13 A obyčaj kňazov voči ľudu bola taká, že keď niekto obetoval obeť, prišiel služobník kňaza, keď sa mäso varilo, s trojzubou vidlicou v ruke.14 A vrazil ju do nádoby, do kotla, do kotlíka alebo do hrnca; všetko, čo vidlica vytiahla, vzal si kňaz pre seba. Tak robili v Síle všetkým Izraelitom, ktorí tam prichádzali.15 A ešte prv, ako pálili tuk, prišiel služobník kňaza a povedal mužovi, ktorý obetoval: Daj mäso, aby ho kňaz upiekol, lebo nebude od teba chcieť varené mäso, ale surové.16 A keď mu niekto povedal: Nech najprv spália tuk, a potom si vezmi, koľko len chceš, odpovedal mu: Nie, ale dáš mi ho teraz; a ak nie, vezmem si ho násilím.17 A hriech tých mládencov bol veľmi veľký pred Hospodinom, lebo ľudia si ošklivili obeť Hospodinovu.18 Ale Samuel slúžil pred Hospodinom, chlapec opásaný ľanovým efodom.19 A jeho matka mu robila malý plášť a prinášala mu ho každý rok, keď prichádzala so svojím mužom obetovať výročnú obeť.20 A Éli požehnal Elkanu i jeho ženu a povedal: Nech ti dá Hospodin potomstvo z tejto ženy za pôžičku, ktorú požičala Hospodinovi. A odišli na svoje miesto.21 A Hospodin navštívil Annu, takže počala a porodila troch synov a dve dcéry. A chlapec Samuel rástol pred Hospodinom.22 A Éli bol už veľmi starý a počul o všetkom, čo robili jeho synovia celému Izraelovi, i o tom, ako obcovali so ženami, ktoré sa zhromažďovali pri vchode do stánu zhromaždenia.23 A povedal im: Prečo robíte také veci? Lebo počúvam o vašich zlých skutkoch od všetkého tohto ľudu.24 Nie tak, moji synovia! Lebo to nie je dobrá povesť, ktorú počujem. Zvodíte ľud Hospodinov k prestúpeniu.25 Keď zhreší človek proti človeku, rozsúdi ho sudca; ale keď človek zhreší proti Hospodinovi, kto sa bude za neho prihovárať? Ale oni neposlúchali hlasu svojho otca, pretože Hospodin ich chcel usmrtiť.26 A chlapec Samuel rástol a bol milý Hospodinovi i ľuďom.

V týchto veršoch máme dobrý charakter a stav Elkanovej rodiny a zlý charakter a stav Éliho rodiny. Správa o týchto dvoch rodinách je v celom tomto odseku nápadne prepletená, akoby pisateľ zamýšľal postaviť jednu oproti druhej, aby tým ešte výraznejšie vynikla každá z nich. Zbožnosť a dobrý poriadok v Elkanovej rodine ešte viac zdôrazňovali neprávosť Éliho domu, zatiaľ čo bezbožnosť Éliho synov spôsobovala, že Samuelova raná zbožnosť žiarila ešte jasnejšie a vznešenejšie.

I. Pozrime sa, ako dobre sa darilo v Elkanovej rodine a o koľko lepšie než predtým.

1. Éli ich prepustil z domu Hospodinovho s požehnaním, keď tam priviedli svojho malého syna (verš 20).

Požehnal ich ako ten, kto má autoritu: „Nech ti dá Hospodin ďalšie deti z tejto ženy za pôžičku, ktorú požičala Hospodinovi.“

Keby mala Anna vtedy mnoho detí, nebolo by takým veľkorysým skutkom zbožnosti oddeliť jedno z nich na službu vo svätyni. Ale keď mala iba jedného, jediného, ktorého milovala, svojho Izáka, odovzdať ho Hospodinovi bol taký hrdinský čin zbožnosti, ktorý v nijakom prípade nemal zostať bez odmeny.

Ako Abrahám po tom, čo obetoval Izáka, prijal zasľúbenie o početnom potomstve (1. Mojžišova 22:16, 17), tak aj Anna, keď predstavila Samuela Hospodinovi ako živú obeť.

Všimnime si: To, čo požičáme Hospodinovi, nám bude určite vrátené s úrokom, na naše nevýslovné dobro, a často aj v tej istej podobe.

Anna odovzdala Bohu jedno dieťa a bola odmenená piatimi, lebo Éliho požehnanie sa splnilo (verš 21): porodila troch synov a dve dcéry.

Nič nestrácame tým, že požičiavame Bohu alebo že niečo strácame pre neho. Bude nám to vrátené stonásobne (Matúš 19:29).

2. Vrátili sa do svojho bydliska.

Toto sa spomína dvakrát, vo verši 11 a znovu vo verši 20. Bolo veľmi príjemné zdržiavať sa v dome Božom, dobrorečiť mu a prijímať jeho požehnanie. Ale doma mali rodinu, o ktorú sa museli starať, a preto sa tam vracali. Ochotne zanechali svoje drahé dieťa na mieste, o ktorom vedeli, že je dobré.

Nezdá sa, že by za nimi plakalo, ale bolo rovnako ochotné zostať, ako oni boli ochotní odísť. Tak skoro odložilo detinské veci a správalo sa ako muž.

3. Zachovávali si pravidelnú účasť v dome Božom a prinášali svoju každoročnú obeť (verš 19).

Nemysleli si, že služba ich syna vo svätyni ich oslobodzuje od vlastnej účasti, ani že jeho obeť má nahradiť ostatné obete. Keď zakúsili úžitok z približovania sa k Bohu, nechceli vynechať nijaký ustanovený čas, ktorý im bol na to určený. Teraz mali v Síle ešte jednu príťažlivú vec, ktorá ich tam volala.

Môžeme predpokladať, že tam chodievali vídať svoje dieťa častejšie než raz do roka, veď Ráma nebola vzdialená ani desať míľ. Ich každoročná návšteva sa však spomína preto, že vtedy prinášali svoju výročnú obeť a vtedy Anna vystrojila svojho syna novým oblečením. Prinášala mu malý plášť (verš 19) a všetko, čo k nemu patrilo. Niektorí sa domnievajú, že to robila častejšie než raz do roka.

Zaviazala sa zabezpečovať mu odev počas jeho služby pri svätyni a starala sa, aby mal všetko potrebné. Chcela, aby pri svojej službe vyzeral slušne a dôstojne a aby ho to povzbudzovalo v jeho sľubných začiatkoch.

Rodičia sa musia starať o to, aby ich deťom nechýbalo nič, čo je pre ne vhodné, či sú pri nich, alebo mimo domu. Ale tie deti, ktoré sú poslušné, dávajú dobrú nádej a slúžia Hospodinovi, si zasluhujú dvojnásobnú starostlivosť a láskavosť.

4. Chlapcovi Samuelovi sa veľmi dobre darilo.

V týchto veršoch sa spomína štyrikrát a dozvedáme sa o ňom dve veci:

(1.) Služba, ktorú konal Hospodinovi.

Naozaj sa mu darilo, lebo slúžil Hospodinovi (verše 11, 18) podľa svojich schopností. Učil sa základom viery, verne zachovával svoje pobožnosti, čoskoro sa naučil čítať a nachádzal potešenie v knihe zákona. Takto slúžil Hospodinovi.

Slúžil pred Élim, teda pod jeho dohľadom a podľa jeho pokynov, nie pred Éliho synmi. Všetci sa zhodovali v tom, že tí neboli vhodní na to, aby boli jeho učiteľmi.

Možno bezprostredne posluhoval Élimu, bol mu poruke, aby mu priniesol alebo odniesol, čo potreboval. Aj takáto služba sa nazýva službou Hospodinovi.

Pravdepodobne mu boli zverené aj niektoré drobné úlohy pri oltári, hoci ešte nedosiahol vek, ktorý zákon ustanovoval pre službu levitov. Mohol zapáliť lampu, podržať nádobu, zabehnúť s odkazom alebo zavrieť dvere. A pretože to konal so zbožným zmýšľaním, nazýva sa to službou Hospodinovi a Písmo tomu venuje osobitnú pozornosť.

Po čase konal svoju prácu tak dobre, že mu Éli dovolil slúžiť v ľanovom efode, ako slúžili kňazi, hoci sám nebol kňazom, pretože videl, že Boh je s ním.

Všimnime si, že malé deti sa majú už zavčasu učiť slúžiť Hospodinovi. Rodičia ich tomu majú viesť a Boh ich službu prijme. Nech sa osobitne učia prejavovať úctu svojim učiteľom, tak ako Samuel Élimu. Nikto nemôže začať príliš skoro žiť zbožne. Pozri Žalm 8:3 a Matúša 21:15, 16.

(2.) Požehnanie, ktoré prijímal od Hospodina.

„Rástol pred Hospodinom“ ako nežná rastlinka (verš 21). Rástol ďalej (verš 26) v sile a postave, a predovšetkým v múdrosti, rozumnosti a spôsobilosti na službu.

Všimnime si, že mladí ľudia, ktorí slúžia Bohu tak dobre, ako len môžu, dostávajú milosť na ďalší rast, aby mu mohli slúžiť ešte lepšie. Tí, ktorí sú zasadení v dome Hospodinovom, budú prekvitať (Žalm 92:14).

Bol milý Hospodinovi i ľuďom. Je veľkým povzbudením pre deti, keď sú už od útleho veku poddajné, cnostné a dobré, pretože vtedy ich budú milovať Boh i ľudia. Takéto deti sú miláčikmi neba i zeme.

To, čo sa tu hovorí o Samuelovi, sa hovorí aj o našom požehnanom Spasiteľovi, ktorý je najväčším príkladom: Lukáš 2:52.

II. Pozrime sa teraz, ako zle sa darilo v Éliho rodine, hoci bývala priamo pri vchode do svätyne.

Čím bližšie ku cirkvi, tým ďalej od Boha.

1. Ohavná bezbožnosť Éliho synov (verš 12).

„Synovia Éliho boli synmi Beliála.“ Je to vyjadrené dôrazne.

Nič nenasvedčuje tomu, že by sám Éli nebol veľmi dobrým mužom. Bezpochyby svojich synov dobre vychovával, dával im dobré poučenia, predkladal im dobrý príklad a obetoval za nich mnoho vrúcnych modlitieb. A predsa, keď dospeli, ukázali sa ako synovia Beliála, bezbožní a nehanební ľudia: „Neznali Hospodina.“

Nemohli nemať aspoň teoretické poznanie Boha a jeho zákona, akúsi formu poznania (Rimanom 2:20). Ale pretože ich život nezodpovedal tomu, čo poznali, hovorí sa o nich, akoby Boha vôbec nepoznali. Žili tak, ako keby o Bohu nič nevedeli.

Všimnime si, že rodičia nemôžu dať svojim deťom milosť a zbožnosť sa neprenáša krvou. Mnohí úprimne zbožní rodičia sa dožijú toho, že ich vlastné deti sú očividne bezbožné a profánne. Lebo beh nie je vždy pre rýchlych.

Éli bol najvyšším kňazom a sudcom v Izraeli. Jeho synovia boli kňazmi už svojím narodením. Ich postavenie bolo sväté a čestné a zaväzovalo ich, aby pre zachovanie svojej povesti zachovávali náležitú slušnosť.

Bývali pri samom prameni občianskej i náboženskej správy, a predsa boli synmi Beliála. Ich česť, moc a vzdelanie ich dokonca robili ešte horšími.

Neodišli slúžiť iným bohom, ako to robili tí, ktorí bývali ďaleko od oltára, pretože práve z domu Božieho pochádzalo ich bohatstvo a dôstojnosť. Ale čo bolo ešte horšie, so službou Bohu zaobchádzali tak, akoby Boh bol jedným z hnojiskových božstiev pohanov.

Ťažko povedať, čo zneuctieva Boha viac: modlárstvo alebo bezbožnosť, a najmä bezbožnosť kňazov.

Pozrime sa na bezbožnosť Éliho synov. Je to smutný pohľad.

(1.) Znesväcovali obete Hospodinove a robili si z nich zdroj zisku, alebo skôr uspokojovania vlastnej zmyselnosti.

Boh sa už dostatočne postaral o ich potreby prostredníctvom obetí. Obete Hospodinove prinášané ohňom tvorili značnú časť ich príjmov, ale im to nestačilo. Neslúžili Bohu Izraelovmu, ale svojmu bruchu (Rimanom 16:18). Boli ako prorokovi nenásytní psi, ktorí nikdy nemajú dosť (Izaiáš 56:11).

[1.] Okrádali tých, ktorí prinášali obete, a privlastňovali si časť obete pokojnej obeti, ktorá patrila obetujúcemu.

Kňazom patrila hruď obeti, ktorou sa mávalo, a plece, ktoré sa pozdvihovalo (3. Mojžišova 7:34), ale ani to im nestačilo. Keď sa mäso varilo a obetujúci sa mal spolu so svojimi priateľmi nábožensky pohostiť, poslali služobníka s trojzubou vidlicou, ktorá sa mala vstrčiť do hrnca. Čokoľvek vytiahla, to si mal vziať kňaz (verše 13, 14).

Ľud to pre svoju veľkú úctu ku kňazom trpel, až sa z toho časom stal zvyk, na ktorý sa potom odvolávali ako na ustálené právo, hoci išlo o očividnú krivdu.

[2.] Zasahovali aj do toho, čo patrilo Bohu, a privlastňovali si dokonca jeho právo.

Akoby bolo málo unavovať ľudí, unavovali aj svojho Boha (Izaiáš 7:13).

Na počesť Izraela treba poznamenať, že hoci ľud pokojne ustupoval ich neoprávneným požiadavkám, predsa veľmi dbal o to, aby Boh nebol okrádaný.

„Len nech neprestávajú páliť tuk hneď“ (verš 16). Nech má oltár to, čo mu patrí, lebo to je hlavná vec. Ak Boh nedostane tuk, ako môžu s čistým svedomím hodovať na mäse?

Bola hanba, že kňazi museli byť takto napomínaní ľudom, aby konali svoju povinnosť. Oni však napomenutie nedbali.

Kňaz chce byť obslúžený ako prvý a vezme si aj z tuku, čo sa mu zapáči. Už sa mu zunovalo varené mäso; chce pečené, a preto mu ho musia dať surové. Ak obetujúci namieta, hoci nie vo svoj prospech — veď kňaz nech si vezme, čo chce z jeho podielu — ale v prospech oltára, aby sa tuk najprv spálil, služobník kňaza je taký panovačný, že buď to dostane hneď, alebo si to vezme násilím.

Nemohlo byť väčšej urážky Boha ani väčšieho zneužitia ľudu.

Výsledkom bolo:

Po prvé: Boh bol rozhnevaný. „Hriech tých mládencov bol veľmi veľký pred Hospodinom“ (verš 17). Nič viac nepodnecuje Boží hnev než znesväcovanie svätých vecí a používanie obetí Hospodinových na uspokojovanie vlastných žiadostí.

Po druhé: Náboženstvo tým utrpelo škodu. „Ľudia si ošklivili obeť Hospodinovu.“ Všetci dobrí ľudia si ošklivili ich zaobchádzanie s obeťami a mnohí ďalší postupne začali pohŕdať samotnými obeťami pre správanie týchto kňazov.

Bolo hriechom ľudu, že začal horšie zmýšľať o Božích ustanoveniach, ale oveľa väčším hriechom kňazov bolo, že mu na to dali príčinu.

Nič neprináša náboženstvu väčšiu potupu než lakomstvo, zmyselnosť a panovačnosť služobníkov Božích.

Uprostred tohto smutného príbehu sa opäť spomína Samuelova oddanosť: „Ale Samuel slúžil pred Hospodinom.“ Je to príklad moci Božej milosti, ktorá ho zachovala čistým a zbožným uprostred tejto bezbožnej spoločnosti. Pomáhal tým udržiavať upadajúcu vážnosť svätyne v očiach ľudu. Ľudia mohli povedať mnoho zlého proti Éliho synom, ale nemohli si nevšímať Samuelovu vážnosť a pre jeho príklad museli hovoriť dobre o zbožnosti.

(2.) Zvádzali ženy, ktoré prichádzali uctievať Boha pri vchode do stánu zhromaždenia (verš 22).

Mali vlastné ženy, ale boli ako vykŕmené kone (Jeremiáš 5:8).

Ísť do domov neviestok a obyčajných prostitútok by bola ohavná bezbožnosť. Ale zneužiť vplyv, ktorý mali ako kňazi nad ženami zbožného zmýšľania a náboženského založenia, a priviesť ich k takýmto hriechom, bola taká hrozná bezbožnosť, že je takmer nemožné uveriť, že by sa jej mohli dopustiť ľudia, ktorí sa nazývali kňazmi.

Žasnite, nebesia, nad týmto, a trň, zem! Nijaké slová nedokážu dostatočne vyjadriť ničomnosť takýchto skutkov.

2. Napomenutie, ktoré Éli adresoval svojim synom pre ich bezbožnosť.

Éli bol už veľmi starý (verš 22) a nemohol sám dohliadať na službu vo svätyni tak ako predtým. Všetko prenechal svojim synom, ktorí pre jeho starobu a slabosti ním pohŕdali a robili si, čo chceli.

Napriek tomu sa dopočul o bezbožnosti svojich synov. Môžeme si dobre predstaviť, akou bolesťou mu to prenikalo srdce a ako to ešte viac pridávalo k bremenám jeho staroby. Zdá sa však, že ich nenapomenul ani raz, kým sa nedozvedel o ich zvádzaní žien. Až potom uznal za vhodné pokarhať ich.

Keby ich bol napomínal už pre ich chamtivosť a zmyselnosť, možno by sa dalo zabrániť aj tomuto.

Mladých ľudí treba upozorniť na ich chyby hneď, ako sa ukáže, že začínajú žiť výstredne, aby ich srdcia nezatvrdli.

Všimnime si o jeho napomenutí:

(1.) Bolo veľmi spravodlivé a rozumné.

To, čo povedal, bolo úplne primerané.

[1.] Povedal im, že skutočnosti sú príliš zjavné na to, aby ich mohli poprieť, a príliš verejné na to, aby sa dali utajiť.

„Počúvam o vašich zlých skutkoch od všetkého tohto ľudu“ (verš 23). Nie je to iba domnienka jedného alebo dvoch ľudí, ale všeobecné svedectvo mnohých. Všetci vaši susedia vás odsudzujú a prinášajú mi svoje sťažnosti v očakávaní, že napravím túto krivdu.

[2.] Ukázal im zlé následky ich konania. Nielenže sami hrešili, ale zvádzali k hriechu aj Izrael.

„Vy, ktorí by ste mali odvracať ľudí od neprávosti“ (Malachiáš 2:6), „zvodíte ľud Hospodinov k prestúpeniu“. Namiesto toho, aby ste národ napravovali, kazíte ho. Pokúšate ľudí, aby išli slúžiť iným bohom, keď vidia, ako zle sa slúži Bohu Izraelovmu.

[3.] Varoval ich pred nebezpečenstvom, do ktorého sa svojím konaním privádzali (verš 25).

Naznačil im to, čo mu Boh neskôr povedal, že ich neprávosť nebude očistená obetou ani darom (1Sam 3:14).

„Keď zhreší človek proti človeku, rozsúdi ho sudca.“ Tým sa myslí kňaz, ktorý bol ustanovený, aby rozsudzoval mnohé prípady (5. Mojžišova 17:9). Môže sa ujať jeho veci, rozhodnúť spor a dosiahnuť zmierenie pre vinníka.

„Ale keď človek zhreší proti Hospodinovi, kto sa bude za neho prihovárať?“

Éli bol sám sudcom a často sa prihováral za prestupníkov. Ale hovorí: „Vy, ktorí hrešíte proti Hospodinovi, proti Božiemu zákonu a cti, a to práve v tých veciach, ktoré sa bezprostredne týkajú jeho a prostredníctvom ktorých sa má dosiahnuť zmierenie, ako sa môžem prihovárať za vás?“

Ich stav bol naozaj poľutovaniahodný, keď ani ich vlastný otec nemohol o nich povedať dobré slovo a nemohol sa odvážiť vystúpiť ako ich obhajca.

Hriechy proti samotnému lieku a zmiereniu sú najnebezpečnejšie, pretože znamenajú pošliapanie krvi zmluvy. Potom už nezostáva nijaká obeť za hriechy (Židom 10:26).

(2.) Bolo však príliš mierne a jemné.

Mal ich karhať ostro. Ich zločiny si vyžadovali prísnosť a ich povaha ju potrebovala. Jeho miernosť ich mohla iba ešte viac zatvrdiť.

Jeho pokarhanie bolo príliš slabé, keď povedal: „To nie je dobrá povesť, ktorú počujem.“ Mal povedať: „Je to hanebná a pohoršlivá vec, ktorú nemožno strpieť!“

Či s nimi zaobchádzal tak jemne preto, že ich miloval, alebo preto, že sa ich bál, v každom prípade to dokazovalo nedostatok horlivosti za česť Boha a jeho svätyne.

Odovzdal ich Božiemu súdu, ale sám mal ako najvyšší kňaz a sudca prešetriť ich zločiny, zadržať ich a potrestať.

To, čo povedal, bolo správne, ale nestačilo to.

Všimnime si, že niekedy je nevyhnutné dať našim napomenutiam ostrosť. Sú ľudia, ktorí musia byť zachránení bázňou (Júda 1:23).

3. Ich zatvrdilosť voči napomenutiu.

Jeho miernosť na nich vôbec nezapôsobila: „Neposlúchali hlasu svojho otca“, hoci bol aj sudcom.

Nemali nijakú úctu ani k jeho autorite, ani k jeho otcovskej láske. To bolo pre nich zjavným znamením záhuby: „Pretože Hospodin ich chcel usmrtiť.“

Dlho zatvrdzovali svoje srdcia a teraz Boh v spravodlivom súde zatvrdil ich srdcia, vypálil ich svedomie a odňal im milosť, ktorej sa predtým vzopierali a ktorú svojím konaním stratili.

Všimnime si, že tí, ktorí sú hluchí voči napomenutiam múdrosti, nesú zjavné znamenie blížiacej sa záhuby. Hospodin rozhodol, že ich zahubí (2. Paralipomenon 25:16). Pozri Príslovia 29:1.

Hneď nato sa znovu spomína Samuelova poddajnosť a poslušnosť (verš 26), aby ešte viac vynikla ich zatvrdilosť: „A chlapec Samuel rástol.“

Božia milosť je jeho vlastná. Odoprel ju synom najvyššieho kňaza a dal ju dieťaťu nepatrného vidieckeho levitu.

Éli a jeho dom sú ohrození (1128 pred Kr.)

27 A prišiel muž Boží k Élimu a povedal mu: Takto hovorí Hospodin: Či som sa zjavne nezjavil domu tvojho otca, keď boli v Egypte, v dome faraonovom?28 A či som si ho nevyvolil zo všetkých pokolení Izraelových za kňaza, aby vystupoval k môjmu oltáru, aby pálil kadivo a nosil efod pred mojou tvárou? A či som nedal domu tvojho otca všetky ohňové obeti synov Izraelových?29 Prečo teda kopete proti mojej obeti a proti môjmu daru, ktoré som prikázal vo svojom príbytku? A svojich synov ctíš viac ako mňa, aby ste sa vykrmovali z najlepších obetí Izraela, môjho ľudu?30 Preto hovorí Hospodin, Boh Izraelov: Povedal som síce, že tvoj dom a dom tvojho otca budú chodiť pred mojou tvárou naveky, ale teraz hovorí Hospodin: Nech je to odo mňa ďaleko! Lebo tých, ktorí ma ctia, poctím, a tí, ktorí mnou pohŕdajú, budú v opovrhnutí.31 Hľa, prichádzajú dni, keď odseknem tvoje rameno i rameno domu tvojho otca, takže nebude starca v tvojom dome.32 A uvidíš protivníka v mojom príbytku, vo všetkom tom dobrom, čo Boh dá Izraelovi, a nebude starca v tvojom dome po všetky dni.33 A muž z tvojich, ktorého nevytnem od svojho oltára, bude na zožieranie tvojich očí a na zármutok tvojho srdca; a všetko rozmnoženie tvojho domu pomrie v najlepšom veku svojho života.34 A toto ti bude znamením, ktoré príde na tvojich dvoch synov, na Chofniho a Pinchasa: v jeden deň zomrú obaja.35 A vzbudím si verného kňaza, ktorý bude konať podľa toho, čo je v mojom srdci a v mojej mysli. A vybudujem mu pevný dom a bude chodiť pred mojím pomazaným po všetky dni.36 A stane sa, že každý, kto zostane z tvojho domu, príde a bude sa mu klaňať za kúsok striebra a za kúsok chleba a povie: Prijmi ma, prosím, do niektorej kňazskej služby, aby som mal kúsok chleba.

Éli napomenul svojich synov príliš mierne a nevyhrážal sa im tak, ako mal. Preto mu Boh poslal proroka, aby ho ostro pokarhal a pohrozil mu súdom, pretože svojou zhovievavosťou voči synom posilňoval ich ruky v bezbožnosti.

Ak dobrí ľudia zanedbávajú svoju povinnosť a svojou nedbanlivosťou a povoľnosťou akokoľvek prispievajú k hriechu hriešnikov, musia očakávať, že sa o tom nielen dozvedia, ale aj sami za to ponesú následky.

Éliho rodina bola teraz Bohu bližšia než všetky rodiny zeme, a preto ju Boh potrestá (Ámos 3:2).

Posolstvo je určené samotnému Élimu, pretože Boh ho chcel priviesť k pokániu a zachrániť ho, nie jeho synom, ktorých sa už rozhodol zahubiť. Toto posolstvo ho mohlo napokon prebudiť, aby si splnil svoju povinnosť, a tak odvrátil súd. Nenachádzame však, že by to naňho malo nejaký veľký účinok.

Posolstvo, ktoré tento prorok odovzdáva od Boha, je veľmi priame a dôrazné.

I. Pripomína mu veľké veci, ktoré Boh učinil pre dom jeho otcov a pre jeho rodinu.

Boh sa zjavil Áronovi v Egypte (2. Mojžišova 4:27), v dome otroctva, ako znamenie ďalšej priazne, ktorú mu zamýšľal preukázať (verš 27).

Povýšil ho ku kňazstvu, ustanovil túto službu pre jeho rodinu a tým ju vyvýšil nad ostatné rodiny Izraela. Zveril mu čestnú službu: prinášať obete na Boží oltár, páliť kadivo a nosiť efod, na ktorom bol náprsník súdu.

Ustanovil mu aj čestné zaopatrenie, podiel zo všetkých ohňových obetí (verš 28).

Čo viac mohol pre nich urobiť, aby ich povzbudil k vernosti voči sebe?

Všimnime si, že osobitné milosti, ktoré sme prijali od Boha, najmä milosti duchovného kňazstva, ešte viac zväčšujú závažnosť našich hriechov. Ak znesväcujeme svoju korunu a zrádzame dôveru, ktorá nám bola zverená, bude nám to pripomenuté v deň účtovania (5. Mojžišova 32:6; 2. Samuelova 12:7, 8).

II. Vznáša proti nemu a jeho rodine vážnu obžalobu.

Jeho deti konali bezbožne a on nad tým privieral oči, čím sa sám stal účastným ich viny. Preto obžaloba smeruje proti všetkým (verš 29).

1. Jeho synovia bezbožne znesväcovali sväté veci Božie.

„Kopete proti mojej obeti, ktorú som prikázal.“ Nielenže pošliapavali ustanovenie ako niečo bezvýznamné, ale odkopávali ho ako niečo, čomu sa nechceli podriadiť.

Keď sme čítali o ich násilí a lúpežiach pri obetiach, videli sme, akú najväčšiu potupu spôsobovali obetiam Hospodinovým. Násilne plienili nádoby, na ktorých bolo v prenesenom zmysle napísané: „Svätosť Hospodinovi“ (Zachariáš 14:20), a privlastňovali si tuk, ktorý Boh určil na spálenie na svojom oltári.

2. Éli ich v tom podporoval tým, že netrestal ich opovážlivosť a bezbožnosť.

„Ty ctíš svojich synov viac ako mňa.“

To znamená: „Radšej si sa pozeral na to, ako znesväcujú moje obete, než by si sa pozeral na to, ako sú tvoji synovia zahanbení zákonným trestom, ktorý im mal byť uložený, až po pozastavenie alebo odňatie ich kňazskej služby a jej výhod.“

Tí, ktorí svojim deťom dovoľujú a schvaľujú akékoľvek zlé konanie a nepoužívajú svoju autoritu na to, aby ich zadržali a potrestali, v skutočnosti ctia svoje deti viac než Boha. Viac im záleží na ich povesti než na Božej sláve a viac túžia vyhovieť ich vôli než ctiť Boha.

3. Všetci mali podiel na zisku z tohto znesväcovania.

Treba sa obávať, že aj sám Éli, hoci nesúhlasil so zneužívaním, ktorého sa jeho synovia dopúšťali, predsa jedol z pečeného mäsa, ktoré takto bezbožne získali (verš 15).

Bol tučným a ťažkým mužom (1Sam 4:18), a preto sa obvinenie vzťahuje na celú rodinu, hoci hlavnými vinníkmi boli Chofni a Pinchas: „Vykrmujete sa z najlepších obetí.“

Boh im dal dostatok pokrmu, ale to im nestačilo. Vykrmovali sa a uspokojovali svoje žiadosti tým, čím mali slúžiť Bohu. Pozri Ozeáša 4:8.

III. Oznamuje odňatie dedičného práva na najvyššie kňazstvo od jeho rodiny (verš 30).

„Hospodin, Boh Izraelov, ktorý horlí za svoju česť a za Izrael, hovorí — a dáva ti to vedieť — že tvoje poverenie je odvolané a nahradené.“

„Povedal som síce, že tvoj dom a dom tvojho otca budú chodiť pred mojou tvárou naveky.“

Tým sa myslí dom Ítamarov, mladšieho Áronovho syna, od ktorého pochádzal Éli.

Nie je zrejmé, za akých okolností bola dôstojnosť najvyššieho kňazstva prenesená z rodiny Eleazára na rodinu Ítamarovu. Zdá sa však, že sa to stalo a Éli mal nádej, že táto česť zostane zachovaná jeho potomstvu.

Všimnime si však, že zasľúbenie obsahovalo aj svoju podmienku: „Budú chodiť pred mojou tvárou naveky.“ To znamená: „Budú mať túto česť, ak budú verne vykonávať svoju službu.“

Chodiť pred Bohom je veľkou podmienkou zmluvy (1. Mojžišova 17:1). Nech ma postavia pred svoju tvár a ja ich budem ustavične stavať pred svoju tvár (Žalm 41:13); inak to nebude.

Ale teraz Hospodin hovorí: „Nech je to odo mňa ďaleko!“ Teda: „Keď ste ma zavrhli vy, nemôžete očakávať nič iné, než že zavrhnem aj ja vás. Nebudete chodiť predo mnou tak, ako máte, a preto už nebudete mať túto výsadu.“

Boh takýchto zlých a neverných služobníkov prepustí a odstráni zo svojej služby.

Niektorí sa domnievajú, že odvolanie tohto zasľúbenia siaha ešte ďalej. Malo sa splniť nielen čoskoro, keď bolo Éliho potomstvo zbavené kňazstva a keď bol Cádok z rodu Eleazára dosadený na miesto Abiatára, ale malo sa úplne naplniť aj napokon, keď bolo levitské kňazstvo celkom odstránené kňazstvom Kristovým.

IV. Uvádza dobrý dôvod na toto odvolanie, založený na trvalom a nemennom pravidle Božej vlády, podľa ktorého musí očakávať, že bude zaobchádzané s každým.

Je to podobné pravidlo, podľa ktorého bol súdený Kain (1. Mojžišova 4:7):

„Tých, ktorí ma ctia, poctím, a tí, ktorí mnou pohŕdajú, budú v opovrhnutí.“

1. Všeobecne si všimnime:

(1.) Boh je prameňom cti i potupy. Môže povýšiť najnepatrnejšieho a uvrhnúť do opovrhnutia aj najväčšieho.

(2.) Ako zaobchádzame s Bohom, tak môžeme očakávať, že bude zaobchádzať aj on s nami, a predsa nám často preukáže viac priazne, než si zasluhujeme. Pozri Žalm 18:26, 27.

2. Osobitne si všimnime:

(1.) Na večnú česť zbožnosti a vážnej oddanosti Bohu treba povedať, že zbožnosť vzdáva Bohu česť a prináša česť aj ľuďom.

Jej prostredníctvom hľadáme a slúžime Božej sláve a Boh nezostane dlžný nikomu, kto tak koná. Tu i potom zaistí jeho slávu.

Cesta k pravej veľkosti vedie cez pravú dobrotu. Ak sa v niečom zapierame a pokorujeme, aby sme poctili Boha, a máme pri tom úprimný zreteľ na neho, môžeme sa spoľahnúť na toto zasľúbenie: on nás poctí najlepšou cťou. Pozri Jána 12:26.

(2.) Na večnú potupu bezbožnosti a znesväcovania treba povedať, že tým sa zneucťuje Boh, najväčšia a najlepšia Bytosť, ktorej sa klaňajú anjeli, a že to prinesie potupu aj ľuďom.

Tí, ktorí tak konajú, budú v opovrhnutí. Nielenže nimi bude pohŕdať Boh — čo ich možno nebude zaujímať, tak ako tým, ktorí ho ctia, záleží na jeho cti — ale budú nimi pohŕdať aj všetci ľudia.

Dokonca aj česť, na ktorú sú pyšní, bude zvrhnutá do prachu. Uvidia, že nimi celé ľudstvo pohŕda a že ich mená sa stanú potupou. Keď odídu, ich pamiatka zhnije, a keď znovu vstanú, bude to na večnú hanbu a opovrhnutie.

Potupa, ktorou svojou bezmocnou zlobou zneucťujú Boha, sa obráti na ich vlastné hlavy prostredníctvom jeho všemohúcej spravodlivosti (Žalm 79:12).

V. Predpovedá konkrétne súdy, ktoré prídu na jeho rodinu a prinesú jej trvalú potupu.

Na jeho potomstvo bude prenesená kliatba. Je to hrozná kliatba a ukazuje, ako veľmi Boh horlí za veci svojho uctievania a ako ťažko nesie, keď tí, ktorí sú svojím postavením a vyznaním zaviazaní zachovávať a rozširovať záujmy jeho slávy, zrádzajú svoju dôveru a zlyhávajú vo svojej povinnosti.

Ak sú Boží služobníci skazení a bezbožní, o čo prísnejší trest si zasluhujú než ostatní hriešnici, tu i naveky! Nech si títo ľudia prečítajú rozsudok vynesený nad Éliho domom a nech sa trasú.

Je im pohrozené:

1. Ich moc bude zlomená (verš 31).

„Odseknem tvoje rameno i rameno domu tvojho otca.“

Budú zbavení všetkej svojej autority, zosadení a stratia vplyv na ľud, ktorý predtým mali. Boh ich urobí opovrhnutými a nízkymi. Pozri Malachiáša 2:8, 9.

Synovia zneužívali svoju moc, aby utláčali ľud a zasahovali do jeho práv. Otec zase nepoužil svoju moc tak, ako mal, aby ich zadržal a potrestal. Preto bolo spravodlivé, že rameno, ktoré sa nemalo vystierať, bude odťaté.

2. Ich život bude skrátený.

Éli sám bol starým mužom. Namiesto toho, aby používal múdrosť, vážnosť, skúsenosť a autoritu svojho veku na službu Bohu a podporu zbožnosti, dovolil, aby ho slabosti staroby urobili chladnejším a povoľnejším v plnení jeho povinností.

Preto sa tu hrozí, že nikto z jeho potomstva sa nedožije vysokého veku (verše 31, 32).

Táto hrozba sa opakuje: „Nebude starca v tvojom dome naveky.“ A znovu vo verši 33: „Všetko rozmnoženie tvojho domu, z pokolenia na pokolenie, pomrie v najlepšom veku svojho života.“

Budú zomierať uprostred rokov svojej služby. Rodina síce celkom nevymrie, ale nikdy už nebude významná a nijaký jej člen nedosiahne vo svojom čase veľké postavenie.

Biskup Patrick uvádza podľa niektorých židovských spisovateľov, že dlho po tejto udalosti žila v Jeruzaleme rodina, v ktorej nikto obyčajne nežil dlhšie než osemnásť rokov. Keď sa to preskúmalo, zistilo sa, že pochádzajú z Éliho domu, nad ktorým bol vynesený tento rozsudok.

3. Všetky ich potešenia budú zatrpknuté.

(1.) Potešenie, ktoré mali zo svätyne, z jej bohatstva a prosperity.

„Uvidíš protivníka v mojom príbytku.“

To sa splnilo pri vpádoch Filištínov a pri škodách, ktoré spôsobili Izraelovi. Krajina tým schudobnela (1Sam 13:19) a príjmy kňazov boli nepochybne značne zmenšené.

Zajatie truhly zmluvy bolo takým nepriateľským činom proti Božiemu príbytku, že zlomilo Éliho srdce.

Tak ako je požehnaním pre rodinu vidieť pokoj Izraela (Žalm 128:5, 6), tak je opačný stav ťažkým súdom nad rodinou, najmä ak ide o kňazskú rodinu.

(2.) Potešenie z detí.

„Muž z tvojich, ktorého nevytnem predčasnou smrťou, bude škvrnou a bremenom pre rodinu, pohoršením a trápením pre svojich príbuzných. Bude na zožieranie tvojich očí a na zármutok tvojho srdca pre svoju nerozumnosť alebo chorľavosť, bezbožnosť alebo chudobu.“

Žiaľ nad mŕtvym dieťaťom je veľký, ale žiaľ nad zlým dieťaťom býva často ešte väčší.

4. Ich majetok bude premárnený a budú privedení do krajnej chudoby (verš 36).

„Ten, kto zostane nažive z tvojho domu, nebude mať zo svojho života veľkú radosť, pretože nebude mať prostriedky na živobytie. Príde a bude sa pokorne uchádzať o pomoc u nastupujúcej rodiny.“

(1.) Bude žobrať o najmenšiu almužnu — o kúsok striebra (slovo označuje aj najmenší kúsok) a o kúsok chleba.

Pozri, ako sa tým naplnila spravodlivá odplata za ich hriech. Éliho synovia museli mať tie najlepšie kusy mäsa, ale ich synovia budú radi, keď dostanú aspoň kúsok chleba.

Všimnime si, že nedostatok je spravodlivým trestom za rozkošníctvo. Tí, ktorí sa nedokázali uspokojiť bez lahôdok a rozmanitých pokrmov, budú oni alebo ich potomkovia privedení do núdze, v ktorej im budú chýbať aj nevyhnutné veci. A Hospodin je spravodlivý, keď ich takto navštevuje.

(2.) Bude žobrať o najnižšiu službu.

V pôvodnom texte stojí: „Daj ma do niečoho, čo patrí ku kňazstvu.“ Urob ma ako jedného z nájomných služobníkov, lebo to je najvhodnejšie miesto pre márnotratného človeka.

Hojnosť a moc sa strácajú, keď sa zneužívajú. Nebudú sa môcť uchádzať o nijaké dobré postavenie ani o miesto pri oltári. Budú prosiť o nejakú biednu prácu, nech je akokoľvek ťažká a odmena akokoľvek malá, len aby mali aspoň kúsok chleba.

Pravdepodobne sa to úplne naplnilo vtedy, keď bol Abiatár, ktorý pochádzal z Éliho rodu, pre zradu zosadený Šalamúnom a on i jeho potomstvo boli odstránení zo služby v chráme (1. Kráľov 2:26, 27). Je ľahké predstaviť si, že jeho potomstvo bolo tým privedené do krajných pomerov, ktoré sú tu opísané.

5. Boh začne tieto súdy čoskoro vykonávať smrťou Chofniho a Pinchasa a Éli sa ešte dožije toho, že sa o ich smutnom konci dozvie.

„A toto ti bude znamením“ (verš 34).

Keď sa to dozvieš, povedz si: „Teraz začína Božie slovo pôsobiť. Tu sa splnila jedna hrozba, z čoho usudzujem, že v svojom čase sa splnia aj všetky ostatné.“

Chofni a Pinchas mnohokrát hrešili spoločne a teraz sa predpovedá, že aj spolu zomrú, obaja v jeden deň.

Zviažte kúkoľ do snopov na oheň! Toto sa naplnilo v 1. Samuelovej 4:11.

VI. Uprostred všetkých týchto hrozieb proti Éliho domu je Izraelovi zasľúbená milosť (verš 35).

„Vzbudím si verného kňaza.“

1. Toto sa naplnilo v Cádokovi z rodiny Eleazára.

Ten nastúpil na Abiatárovo miesto na začiatku Šalamúnovho kraľovania a bol verný svojmu poslaniu. Najvyšší kňazi pochádzali z jeho potomstva po celý čas, kým trvalo levitské kňazstvo.

Všimnime si, že bezbožnosť služobníkov, hoci ich samých zahubí, nezničí službu, ktorú vykonávajú. Nech sú jej predstavitelia akokoľvek zlí, samotná služba bude trvať až do konca sveta.

Ak niektorí zradia svoju dôveru, Boh vzbudí iných, ktorí jej zostanú verní. Božie dielo nikdy nezostane ležať na zemi pre nedostatok rúk, ktoré by ho vykonávali.

O najvyššom kňazovi sa tu hovorí, že bude chodiť pred Božím pomazaným, teda pred Dávidom a jeho potomstvom, pretože nosil náprsník súdu, prostredníctvom ktorého sa mal dopytovať Boha nie v obyčajných záležitostiach, ale v záležitostiach kráľa a štátu.

Všimnime si, že napriek úpadku, ktorý vidíme a oplakávame v mnohých rodinách, Boh si zabezpečí pokračovanie svojho diela a svojho služobníctva. Ak sa niektorí stanú horšími než ich predkovia, iní vyrastú lepší, aby to vyvážili.

2. Toto zasľúbenie má svoje plné naplnenie v kňazstve Kristovom.

Ježiš Kristus je milosrdný a verný najvyšší kňaz, ktorého Boh vzbudil, keď bolo levitské kňazstvo odložené.

Vo všetkom konal podľa vôle svojho Otca. Boh mu vybuduje pevný dom a postaví ho na skale, takže brány pekla ho nepremôžu.